Moments 15.časť

Ženy moje, prepáčte že som nepridala časť ale mala som toho aj veľa do školy a veď viete. Čo sa toho týka, nejako to zatiaľ prežívam a vaše komentáre mi neskutočne pomohli. :) Som rada že vás mám :) 


Bolo šialené čo som šla spraviť ale brala som to ako jedinú možnosť. Na Googli som si našla kontakty na dobrovoľníctvo v Afganistane. Pomáhať poraneným anglickým a európskym vojakom alebo doslova ísť do boja. Vedela som že musím ísť čo najďalej odtiaľto. Musím to dostať zo seba von Opísala som si všetky telefónne čísla na ľudí ktorý v tomto smere pracujú. Zobrala všetky moje úspory, základné veci zabalila do tašky a potom prišla tá najhoršia vec. Ostrihať moje dlhé blond vlasy o ktoré som sa celé tie roky starala. Musela som to urobiť rýchlo. Možno by som  si ich mohla nechať ale pôsobila by som príliš jemno. Padli na dlážku v mojej izbe a do očí sa mi nahromadilo ešte väčšie množstvo sĺz ako doteraz. Všetko mi to prišlo ľúto. Zahodila som ich do koša, napísala list mame na rozlúčku a nech sa o mňa nebojí, že o chvíľu sa vrátim a odišla. Šla som do motela na okraji Mullingaru pretože som vedela že tu ma mama hľadať nebude. V noci som obvolala  všetkých ale nikto nebol ochotný pre mňa vybavovať všetky formality. Až na jedného pána. Opísala som mu moju situáciu a pochopil ma. Povedal že o dva dni sa stretneme v Dubline a potom spolu pôjdeme do Londýna a odtiaľ rovno do Afganistanu. Možno ma to ťahalo zrovna tam preto, pretože tam bol otec. Možno zo všetkých jeho rozprávaní alebo ma to tam ťahalo pretože som po ňom. Kúpila som si lístky na vlak rovno do Dublinu a odišla zo svojho mesta. Z mesta ktoré som neopustila nikdy na viac ako na dva týždne. Ale teraz to bude iné. Odídem na dlhšie, a možno navždy. V Dubline ma čakal postarší pán, dala som mu pas, občiansky a odleteli sme spolu do Londýna. Veľmi sme sa spolu nebavili, len mi povedal čo robiť a ja som ho poslúchla. Neletel so mnou, možno idem do jamy levovej alebo do obchodu s bielym mäsom ale bolo mi to jedno. Pretože som vedela že ak to vyjde, budem šťastná a zbavím sa všetkej bolesti a trápenia. V Londýne som bola možno dve hodiny a to som spala v letiskovej hale, ale potom som odletela. Bola som v turistickej triede a tlačila som sa tam s inými ľuďmi ale bolo mi to jedno. Vedela som že v tejto chvíli sa o mňa bojí mama, David. Že už sú obvolaný všetci policajti v meste a celá naša rodina. Vedela som že jej spôsobujem veľa sĺz ale vedela som, že ma nenájde. Lietadlo po dlhých hodinách pristálo a ja som nevedela čo ďalej. Nikto ma tam nečakal, nehľadal. Všetci sa rozpŕchli na všetky strany a zistila som, že som ostala sama. Keď bolo všade prázdno, snažila som sa niekam dostať. Nasledovala som nejakého chlapíka v obleku ale ten po chvíli zmizol, sadla som si a obrubník a sledovala svet ktorý sa ani len nepohol. Neviem či som tam sedela hodinu alebo dve ale potom ma z môjho ničnerobenia vyrušili šuchoty. Pred sebou som videla nejakú obrovskú debnu a za ňou čierne vlasy. Prišla som bližšie a bolo tam dievča „Ahoj..“ prihovorila som sa jej po anglicky. Bola celá špinavá a zľakla sa ma, ale neodpovedala mi. „Rozumieš mi?“ spýtala som sa jej no stále neodpovedala. Sadla som si vedľa nej aby som sa necítila sama a dúfala som že mi niečo povie. „Ahoj..“ povedala po chvíli. „Rozumieš mi?“ spýtala som sa jej a letmo kývla hlavou. „Mohla by si ma niekam zaviesť? Kde by som si mohla len tak ľahnúť alebo sa aspoň napiť?“ chvíľu bola ticho, akoby nad niečím premýšľala a povedala „Dobrovoľníčka?“ „Áno.“ hneď som jej povedala a ona sa postavila a niekam odišla. Potom sa otočila a naznačila mi, že ju mám nasledovať. Tak som si cez plece prehodila moju tašku a šla za tým dievčaťom. Priviedla ma niekam na okraj mesta, okolo bola púšť a v strede stál malý domček. Neviem či sa dal nazvať domom alebo len nejakou chatkou. Prišla som do vnútra a uvidela staršiu ženu, ktorá sedela za stolom. „Dobrý deň.“ povedala som a žena sa na mňa pozrela. „Ty si Mellanie?“ spýtala sa ma.

Moments 14.časť

Baby prepáčte že som dlho nepísala ale zlomené srdce robí svoje. Ani neviem že existujem a či vôbec žijem a dýcham ale snáď to prežijem. Všetky svoje pocity chcem dať do tejto časti.Teoreticky je to celé o mne a o tom čo sa mi stalo. Chcem aby ste si ju prečítali a chápali ma. A ak by som vás mohla poprosiť, potrebujem podporiť do komentárov pretože kvôli nim žijem a vy ma posúvate ďalej a ďalej. Ak aj vám niekto niekedy zlomil srdce a boli ste až po uši zamilovaná a zistili ste že on o vás proste nestojí budte silné. Ja to v tejto chvíli nedokážem ale  budem sa pokúšať zo všetkých síl. :) Lúbim vás baby a ďakujem že ste mi stále verné. :*


Tieto dni, boli iné. Iné ako ktorékoľvek dni predtým. Oči plné sĺz, strachu, beznádeje. Ten pocit, keď sedíš v autobuse a vedľa teba je voľné sedadlo a chceš aby tam sedel, keď vidíš dvoch zamilovaných stáť na chodníku a objímať sa, chceš tam byť s ním. Keď sa bojíš a ideš tmavou uličkou, chceš aby tam bol a chránil ťa. V noci zaspávaš s objímajúcim vankúšom, pretože predieraš že to je on. Naučil ma plakať, smiať sa, byť smutnou, šťastnou. Naučil ma čo je to láska, nemohla som sa ani pozrieť na iných chalanov, hnusili sa mi. Bol tu len on. Nechcela som si pri sebe predstaviť niekoho iného. Ja a on, v objatí v smiechu, v radosti a láske. Neprežili sme toho v poslednej dobe veľa, ale stačilo mi to na to aby som pochopila ako šialene ho milujem. Jasné, možno som trafená pubertiačka a každý mi povie že takých ešte bude, ale viem odpoveď vo svojej mysli. A viem že to nie je klam. Je to pravda, vo vlastnej hlave sa to ťažko počúva ale milujem ho. Jeho úsmev ktorý sa rozžiari keď poviem niečo vtipné, jeho pohľady keď sa na mňa pozerá a hypnotizuje ma pohľadom. Jeho žiariace oči do ktorých by som sa dokázala pozerať zvyšok svojho života. Objatia s ním, v ktorých by som dokázala stáť stovky hodín. Ten pocit, keď viem že tu bol, že sa ma dotýkal a že sme spolu strávili čas. Ten pocit, že mu možno vŕtam v hlave, aj keď viem že tam je iná. Možno sa mi to zdá, ale stále vo mne žije kvapka nádeje že raz sa vráti a povie že sa mýlil. Že celý čas som tu bola len ja. Snívať, je ľahké, ale fakty sú ťažšie. Tieto slzy nie sú herecký výkon, sú to čisté city, ktoré zo mňa po kúskoch opadávajú a menia sa v nenávisť k nemu. Tak ho chcem nenávidieť, už nikdy ho nechcem vidieť. Ale viem, že ak ho uvidím roztrasú sa mi kolená, v bruchu mi začnú lietať motýliky a v mysli búchať ohňostroj. Že budem tou najšťastnejšou keď ho uvidím. Je mi jedno že tu bude iná, som šťastná s ním. Nemôžem si vynútiť city od niekoho kto mi ich dať nechce. Ten pocit, keď som na Facebooku a každú sekundu pozerám či tu nie je. Aj keď viem že by som mu nedokázala napísať a on by si ani nevšimol že som tam. Z tučnej Mellanie sa stala Mellanie ktorá nemá chuť žiť. Nechcem sa nadýchnuť, nechcem jesť, nechcem sa už nikdy usmiať a nikdy sa pozrieť na Tea. Už nikdy nechcem vidieť romantickú komédiu s Ashtonom Kutcherom pri ktorej si budem predstavovať že je vedľa mňa Niall. Už nikdy sa nechcem pozrieť von z okna a myslieť na to kde je. Už nikdy nechcem aby mojou mysľou prebehlo jeho meno. Už nikdy nechcem nikoho milovať tak ako milujem jeho. Milujem ho, ale chcem ho nenávidieť. Načo Boh vymyslel plač a bolesť? Nemohol by sa každý človek narodiť s tým s ktorým má byť celý život a neexistoval by preňho nikto iný? Načo sú iné dievčatá? Prečo sa medzi dvoch vždy dotrepe niekto tretí? Prečo naňho myslím každú sekundu svojho života a vidím ho všade? Prečo si stále prehrávam v hlave okamžiky prežité s ním? Prečo sa snažím pochopiť čo má ona a ja nie? Prečo chcem byť ňou? Prečo chcem aby ma ta šialene miloval ako ja jeho? Stačila by mi hodina s ním. Len ja a on, a hodinu sa ľúbime. Potom nech aj zomriem. Pretože teraz aj tak nežijem. Hýbe sa len telo, duša nie je. Myseľ je omámená ním, oči omámení jeho krásou, uši jeho hlasom, ústa jeho dokonalosťou a nos jeho vôňou. Moje telo nevie čo má robiť. Nevie či má ísť doľava alebo doprava. Neviem kedy má čo povedať. Neviem, pretože tu nie je. A nikdy nebude môj. Nikdy si nebudem môcť povedať, to je môj Niall, tak ako si môže Becky povedať že má Liama. Nikdy za mnou nepríde ako Liam za Becky a nebudeme sa prechádzať po parku a ležať spolu na mojej posteli a bozkávať sa. Nikdy nebudem šťastná, pretože tu nebude on. Ale v tejto chvíli, v mojej mysli zomrel, aspoň sa tak moja myseľ bude tváriť. Bude sa tváriť že ho nikdy nestretla, nikdy ho nepoznala a nikdy naňho nemyslela. Ak sa ma niekto spýta kto je Niall Horan, odpoviem že neviem o kom hovorí. Zatváram dvere od starého života a trápenia kvôli nemu Pozerám sa pred seba a vidím samotu, ale budem silná. Silná akú nikto nečakal. Nikdy nechcem vidieť žiadneho chalana a do nikoho sa už nikdy nezamilujem. Nemá to cenu, keď to nikdy nevyšlo. Ale teraz uvidíte že aj Mellanie, ktorá bola vždy dobrou a poslušnou vie byť sviňa. Teraz všetci uvidia ako ma zmenil on. Ako som sa zmenila ja sama. Ako som komukoľvek prestala dôverovať a kohokoľvek prestala mať rada. V tejto chvíli som nová, iná a nečakaná. Silná a odhodlaná a presne viem čo mám robiť.