Tell Me a Lie 5.časť

„Ahoj.“ pozdravila som Zayna ktorý bol otočený chrbtom pretože sledoval vodu. Otočil sa a usmial sa, ani nevnímal ako som sa vyfintila len sa letmo usmial a pozdravil ma „Ahoj Chloe.“  usmiala som sa a oprela sa na múrik vedľa neho. „Chceš ísť niekam alebo môžeme byť tu?“ spýtal sa ma. „Môžeme byť tu, mne je to jedno.“ povedala som. Usmial sa „Tak fajn... Odkiaľ si?“ „Dalgety Bay.“ skrčil perou „Aha... Takže si z malého mesta.“ „Hej.“ povedala som a prikývla. „Prečo si taká zadumaná?“ „Neviem, vlastne viem ale je to na dlho.“ pozrel sa na hodinky „Ja mám času dosť.“ „Pred dvoma rokmi mi zomrel frajer.“ „Bola si pri tom....“ dokončil moju vetu. „Čo sa mu stalo?“ spýtal sa ma. „S kamarátom sa hrali na to kto je väčší frajer a spadol autom z útesu.“ odpovedala som „Niečo ako v klipe Rush Rush od Pauli Abdul?“ spýtal sa. „Hej, presne tak.“ „Ale to nie je všetko čo ťa trápi však?“ otočila som hlavou zo strany na stranu. „Pred pol rokom mi zomrela mama.... na rakovinu.“ vzdychol si. „Už chápem prečo si taká... iná.“  „Nie som iná.“ prikývol „Si, a viem to na betón.“ zvyšok večera sme sa rozprávali o detstve, rodine, záujmoch. Zistila som že rada kreslí a spieva. A na vysokú nechodí pretože nemá veľa voľného času. Neviem prečo, to som sa ho nespýtala. Rozprávali sme sa možno dve hodiny a potom už musel ísť. Odprevadil ma ale pred dom „Chloe, bolo to dnes super. Ale bol by som rád ak by som ti mohol zajtra predstaviť mojich najlepších kamarátov s ktorými bývam.“ povedal a objal ma. „Ty bývaš s chlapmi?“ spýtala som sa ho. „Hej, ale sme len kamaráti a máme spoločný dom.... pretože sa máme radi.“ usmiala som sa. „Ako kamaráti sa máte radi... však?“ zasmial sa a prikývol. „Nie, nie som gay. Nemusíš sa báť. Chodím predsa s Perrie.“ usmiala som sa, pozdravila ho a odišla domov. V obývačke som našla otca s ovládačom v ruke a zapnutou telkou, ale spal. Tak som ju vypla, prikryla ho dekou a sama sa uložila do postele. Ráno som si zasa uvedomila že sa mi sníval stále sa opakujúci sen a už som z neho ani nemala strach, pretože som každý deň vedela že sa mi bude snívať zas. Potom ma čakal klasický deň v práci. Na moje prekvapenie už som nešla zaniesť balík pre Perrie alebo Zayna. Keď som prišla domov, šla som sa rýchlo nachystať pretože Zayn povedal že pre mňa príde o piatej a už bolo pol. Tak som otvorila skriňu a zasa vzala niečo z toho čo mi priniesla teta. Rozhodla som sa pre čierny top s kvetinovou potlačou, bielu sukňu a slabo hnedý blejzer. Dnes som sa ale nenamaľovala tak veľa ako včera, len púder a špirála. Ale pre mňa bolo aj to veľa pretože ja som sa nezvykla maľovať vôbec. Keď som pozrela von oknom videla som už Zayna ako stál pred autom a tak som rýchlo vzala kabelku a ponáhľala sa von. Otec nebol doma, tak som všetko pozamykala a odišla. Pred domom ma Zayn objal a zaviedol ma k okienku auta „Toto je Liam.“ povedal a ukázal na chalana za volantom. „Ahoj Liam..... Ja som Chloe.“ povedala som a podala chalanovi ruku. Nastúpila som na zadné sedadlo a auto sa rozbehlo smerom na centrum Londýna. „Bývate v centre?“ spýtala som sa ich. „Hej.“ odpovedal mi Liam. „Sú tam vcelku drahé byty, najprv sme s otcom chceli bývať tam, ale tá cena nás zmrazila.“ neodpovedali mi. Ale mňa zmrazil pohľad na ich dom. Nebol to byt! Bol to dom! Obrovský dom v centre Londýna. „Teda..“ povedala som Zaynovi. „..Asi slušne zarábate.“ usmial sa a nič nepovedal. Otvoril dvere a ja som vstúpila dnu. Bol to krásny dom, a na to že v ňom bývali samí chalani aj docela uprataný. „Sme tu!!“ zakričal Zayn na celý dom a v tom sa spoza rohu vyrútil blondiak ktorý mi bol strašne známy. Hneď ako prišiel bližšie som vedela že to je ten ktorý prišiel s tým kučeravým do práčovne. To znamená že tu bude aj on? Pozrel sa na mňa a prvý pohľad ho v celku zamrazil. Hneď sa otočil a utekal naspäť preč. 

Z pohľadu Harryho:

Všetci robili humbug po celom dome kvôli tej babe. Zo stien sa schovali všetky ocenenia, všetky albumy, aby nevedela kto sme. Nejako priveľmi na tom Zaynovi záležalo a nechápal som prečo. Ani neplánujem ísť sa tej babe predstaviť, nech sú z nej všetci namäkko, mňa nezaujíma. Niall sa na ňu tiež veľmi tešil a Louis už skúšal nejaké vtipy ako ju ohúriť. Len mne to bolo nejako jedno. V tom do mojej izby celý zadychčaný pribehol Niall. „Ha-ha-harry.... Vie-vieš kto to je?“ „Hej nejaká trafená baba ktorá buď nevie kto sme pretože je z inej planéty alebo sa chce dostať Zaynovi do postele.“ pomykal hlavou. „Nie.. to je tá baba z práčovne, tá čo si povedal že si ju videl na tej diskotéke. Tá čo si z nej bol hotový a povedal si že nechápeš ako môže byť niekto tak dokonalý.“ rýchlo som sa postavil zo stoličky, obliekol na seba nohavice a biele tričko, upravil si vlasy a utekal dole za nimi.

Z pohľadu Chloe:

Bolo to zvláštne ako sa na mňa všetci pozerali. Ako keby mi nerozumeli. Stále sa ma pýtali odkiaľ som, dokonca či máme doma televízor a rádio. Či som na Facebooku a na Twitteri. Tam som samozrejme nebola ale poznala som to. „Už tu chýba len Harry.“ povedal Louis „Kde vlastne je?“ spýtal sa Zayn. V tom do obývačky prišli dvaja chalani. Ten ktorý ma prišiel privítať a potom odišiel preč, a ten ktorého som poznala veľmi dobre. Bol to on, ten ktorého som videla v clube a predstavovala som si pri ňom všetky tie šialené veci. Zamával mi a usmial sa, presne tým istým úsmevom ako v Piatok. Potom prišiel bližšie ku mne, podal mi ruku a povedal. „Ja som Harry.“ pozrela som sa mu do očí a zistila že sú modro-zelené. „Ja som Chloe.“ usmial sa znovu ešte viac. „Veľmi ma teší..“ vedela som že sa červenám a chcela som to zakryť, tak som sa pozrela na Louisa. „Hrabe mu? Veď ju nechcel spoznať...“ povedal a na tvári sa mu objavil kyslí výraz. Keď som však pozrela na Zayna ten sa usmieval. Tak som naňho hodila nechápavý pohľad. „Podľa mňa si poďme sadnúť na terasu pretože to tu vyzerá veľmi zaujímavo už.“ povedal blondiak ktorého som stále nepoznala menom a všetci sa vybrali za ním. Až na mňa a Harryho. A ja som sa ocitla v pre mňa dosť trápnej situácii.

                                    

Tell Me a Lie 4.časť

Nevadí veď aj tak som nemala koho stretnúť. Tak som zobrala košík prádla z predsiene a odišla von. Keď som prišla do práčovne, bola prázdna. Len v rohu sedel chlapík so slúchadlami v ušiach a čítal noviny. Ani si nevšimol že som prišla. Tak som hodila mincu do stroja a dala doňho všetko prádlo. Počkala som zatiaľ čo sa prádlo vrtelo v práčke. Zamyslene som ho sledovala pretože nič iné mi robiť neostávalo. V tom sa však dovnútra niekto vrútil. „Niall to nie je vôbec vtipné že si mi moje obľúbené sako zašpinil od omáčky, som zvedavý či to pôjde dole.“ to bude určite nejaký namyslený spratok. Nepozrela som sa na nich pretože by si ma hneď všimli ale pozorovala som ich v odraze pračiek. Videla som tam blondiaka ktorý sa na niečom strašne smial a druhého s hnedými strapatými vlasmi. Hneď som si spomenula na chalana ktorého som videla v Piatok v clube. Ale bála som sa naňho otočiť. Tak som len sledovala odrazy týchto dvoch chalanov v práčke. Po chvíli sa ale do odrazu pozrel aj chalan s kučeravými vlasmi. Na chvíľu sa nám stretli pohľady v odraze, potom mi však pípla práčka. Vybrala som z nej prádlo, dala ho do košíka a odišla. Vedela som že jeho pohľad patrí mne ale hanbila som sa naňho pozrieť. Prišla som domov, dala prádlo do sušičky, obliekla sa a odišla do práce. Nasadli sme s Adamom do auta a odišli na klasickú roznášku. Ako posledné sme zasa šli k tej blondíne. „Už ma to štve, čo stále potrebuje?“ spýtala som sa sama seba ale Adam mi odpovedal „Môžeš byť rada, máš z toho peniaze.“ povedal a ja som vystúpila z auta. Prišla som ku dverám, zazvonila a pozrela sa na krabicu na ktorej bolo ale napísané iné meno -Zayn Malik- otvoril mi dvere zasa ten chalan. „Ahoj.“ povedal „Ahoj.“ odpovedala som a podala mu do ruky balík „20 libier.“ povedala som mu. Potom som si ale uvedomila že to znamená že si kúpil lak pretože 20 libier v našom obchode stojí len lak. Podal mi ich do ruky a povedal. „Dnes večer, poď sa aspoň niekam prejsť.“ vyvalila som naňho oči. „Objednal si si lak?“ prikývol. „Ako inak by som ťa zasa mohol vidieť?“ mykla som plecom „Ja neviem, zájsť do firmy a zistiť moje číslo ale nie toto... A veď máš priateľku!“ povedala som mu. „Veď mám a milujem ju.“ „Tak prečo ma voláš na rande?“ v jeho tvári sa objavil nechápavý výraz. „Lebo mi prídeš iná a chcem ťa viac spoznať.“ „Ty si fakt čudný.“ „Aj ty a preto ťa chcem viac spoznať.“ na päte som sa otočila „Čau.“ povedala som mu a odchádzala k autu. Pribehol ku mne a chytil ma za rameno. „Budem si objednávať laky každý deň dokiaľ nebudeš súhlasiť. Proste len chcem poznať tvoju osobnosť, charakter, čo sa za tými tajuplnými očami skrýva. Pripadá mi akoby si veľa trpela a hľadala únik. Proste sa chcem s tebou len porozprávať!“ videl mi do duše. Videl všetko čo vo mne bolo. Čo je to za chalana? Desil ma, ale na druhej strane som chcela vedieť čo by mi povedal. „Dnes o ôsmej pri Temži kde si do mňa narazil.“ povedala som a zabuchla dvere. Ale keď som nastúpila do auta na tvári sa mi objavil potmehúdsky úsmev. Pozrela som sa na Adama a tomu sa v tvári objavil prekvapeno hnusný výraz „Pozval ťa na rande?“ neodpovedala som mu. „Ale so mnou by si nešla.“ zasa som mu neodpovedala a tak už radšej nič nehovoril. 

Otvorila som svoju skriňu v ktorej som sa zvyčajne neprehrabovala a vzala si to prvé čo ma napadlo. Ale mala som tam plno vecí ešte s cenovkami ktoré mi priniesla z rôznych výletov sestra mojej mami. Vždy som ich len hodila do skrine a ani som im nevenovala žiadnu pozornosť, ale dnes som sa k nim dostala. Prezerala som tričko za tričkom, legíny za legínami a pozrela každý pár topánok ktorý mi priniesla a musím povedať aj keď nie som žiadny znalec módy že by mi tieto kúsky závidela nejedna pubertiačka. Nakoniec som si ale obliekla úzke, pohodlné trochu roztrhané džínsy, biele tielko a naňho voľné tričko. Obula som si vyššie topánky na opätkoch a cez plece prehodila kabelku. Pri pohľade do zrkadla som sama seba nespoznávala a vedela som že niečo budem musieť urobiť so svojimi vlasmi a make-upom. Na môj vkus som sa namaľovala príliš ale páčilo sa mi to. Myslím že moje modré oči vynikli so silno hnedým očným tieňom naozaj super. A nakoniec prišli na rad moje vlasy. Tie som si nakulmovala a tak boli celé kučeravé. To bolo asi prvý krát v živote kedy som sa pozrela do zrkadla a povedala si „Chloe, vyzeráš fakt super.“ veď za tých 18 rokov si to raz môžem povedať. Vyšla som z izby a práve som stretla na chodbe otca ktorý vychádzal zrovna z kuchyne s plnou táckou jedla. Keď ma uvidel zastal a hodnú chvíľku na mňa pozeral „Oci?“ spýtala som sa ho. „Kam ideš?“ s nechápavým výrazom na mňa pozrel. „Len sa prejsť.“ „Tak sa ťa opýtam inak, s kým ideš?“ mierne som sa usmiala „S jedným chalanom čo som doňho minulý týždeň narazila pri Temži na prechádzke.“ usmial sa a odišiel do obývačky. Ja som otvorila dvere a už ich zatvárala keď sa z obývačky ozvalo „Vyzeráš naozaj super!“ usmiala som sa, zabuchla dvere a odišla von celá napätá ako dnešok bude vyzerať.

                              

Tell Me a Lie 3.časť

Hodnú chvíľu som ich tam sledovala. Ako krásne sa okolo seba vrteli a raz za čas si venovali bozk. Potom chalan dievča zdvihol a posunuli sa o kúsok ďalej. A v tej chvíli som zbadala chalana. Stretli sme sa okamžite pohľadom. Jeho oči padli na mňa a tie moje zasa na jeho. Vyzeralo to, akoby som bola v zrkadle, rovnaká póza, rovnaký výraz tváre. Akoby nám obom niečo chýbalo. Nevedela som ho pochopiť, nikdy som podobní typ chalana nestretla. Mal kučeravé rozstrapatené vlasy a dokonalý tvar tváre. Nevidela som akej farby má oči ale boli pekné. Celým dojmom na mňa ale pôsobil inak ako ostatný chalani. Sledovali sme sa, jeden po druhom sme zazerali ale neprekážalo nám to. Po chvíli sa na mňa usmial, a to ma zmrazilo. Bol to ten úsmev ktorý som hľadala? Je to môj princ? Príde za chvíľu za mnou a povie mi že na mňa čakal celý život? Kúpime si spolu malý domček niekde v lese a budeme počúvať zvuky tečúcej rieky? V tej chvíli keď som mu úsmev šla opätovať prišiel Adam. Celou silou mi pichol svoj jazyk do úst a chytil ma za zadok. „Poď niekam preč.“ povedal mi a zdrapil moju ruku. Rýchlo som sa pozrela smerom kde stál chalan ktorého som predtým tak pozorovala, ale už tam nikto nebol. „Čo už...“ povedala som si v mysli a nasledovala Adama. Sadol si do auta a ja som si sadla tiež. Naštartoval a chytil ma za stehno. „Ideme ku mne?“ spýtal sa ma. „Nie, chcem ísť domov.“ odpovedala som mu a jeho ruku dala preč. „Ale no tak Chloe..“ povedal a tentoraz sa snažil dať ruku trochu vyššie. „Adam okamžite ma odvez domov!“ zakričala som. Ruku dal preč a odviezol ma až pred dom. Buchla som s dverami jeho Fordu a odišla domov. Tam som si okamžite ľahla do postele a zaspala, oblečená, namaľovaná. Ráno som sa zobudila do upršaného Sobotňajšieho počasia, hneď moja myseľ začala ale myslieť na jedno. Na sen, ktorý sa mi sníval už druhú noc po sebe. Nevedela som čo to znamená, ale bála som sa toho sna ako keby to bola nočná mora. Celú Sobotu som presedela pri Shakespearovom Hamletovi... Byť či nebyť? To je otázka. V Nedeľu sa mi sníval zasa ten sen, tentoraz som sa ale zobudila naňho už v strede noci. Celá spotená a roztrasená. Bála som sa dokonca aj zaspať ale keďže som bola unavená zaspala som hneď. Ráno som šla s otcom na trh kde pokúpil rôzne potraviny a potom som z nich navarila obed. Po obede sme si zahrali karty a večer som šla zasa na prechádzku k Temži. Tento víkend bol dosť nudný ale aspoň že som si ho celý vynahradila tou krásnou prechádzkou pri Temži. V Pondelok som sa ako inak zobudila s mysľou na hnusný sen ktorý sa mi už opakoval každú noc. Ale to nebol môj jediný strach. Ako sa teraz pozriem Adamovi do očí? Čo mu mám vôbec povedať? Obliekla som sa, upravila a so stiahnutým žalúdkom prišla do práce. Tam stál Adam akoby sa nič nestalo. S vyrovnaným klasickým pohľadom mi zakýval, prebral balíky, spisy adries a nastúpil do auta. Nasadla som tiež a ani mu nepovedala ahoj, len som zapla rádio a pozerala von z okna. „Aký si mala víkend?“ opýtal sa ma po chvíli. „V pohode..“ v skratke som mu odpovedala a sústredila sa na hrajúcu pesničku v rádiu ktorá mi nič nehovorila pretože ja som hudbu počúvala len s Adamom v aute. Inak mi bola táto vec úplne ľahostajná. Prišli sme pred dom v ktorom sme boli aj v Piatok, pred ten kde bývala tá premaľovaná blondína. Asi si rada mení nechty každý týždeň. Zaklopala som, no otvoril mi chalan. Bol mi strašne známy ale nevedela som si za nič na svete spomenúť odkiaľ. „Ahoj..“ povedal mi a usmial sa. „Dobrý deň.“ odpovedala som mu a stále sa snažila rozpoznať kto to je. „Som Zayn...“ povedal. „A-a-a .... Perrie Edwards, mám tu pre ňu zásielku.“ zakoktala som sa. „Ona je v sprche ale ja jej to vezmem.“ povedal a usmial sa ešte viac. „A ako sa voláš ty?“ spýtal sa ma. Pozrela som sa mu hlbšie do očí a v tej chvíli som si spomenula kde som ho videla. To je ten chalan do ktorého som narazila na prechádzke pri Temži. „Haló!“ povedal a zamával mi rukou pred očami. „Hm?“ spýtala som sa ho ako keby som mu nerozumela. „Ako sa voláš?“ „Chloe.“ rýchlo som mu odpovedala. „Aha Chloe, prepáč mi že som do teba vtedy narazil ale ponáhľal som sa pred.... ehm... preč.“ prikývla som akože som ho pochopila. „Ale ja som teraz v práci a nemôžem vykecávať a potrebujem odovzdať tento balík a musíte ho zaplatiť.“ povedala som mu a on si v tom vybral z vrecka peňaženku. „Koľko to je?“ spýtal sa ma a pozrel na balík na ktorom bola napísaná suma 65 libier. Dal mi do ruky 100 a povedal „To je dobre... A keďže si v práci a nemôžeš vykecávať nepôjdeš niekedy niekam...“ v tom sa spoza jeho chrbta vyrútila blondína s uterákom na hlave. „S kým sa tu rozprávaš Zayn?“ spýtala sa ho a objala ho zozadu. Pochopila som že je to jeho priateľka a on ma pozýva von? „Nie..“ povedala som mu, nežne sa usmiala a odišla preč. Skúšal na mňa ešte pár krát zakričať ale ja som len nastúpila do auta a povedala Adamovi aby pokračoval v roznáške. Skončili sme až na večer a ja som celá ubolená a dolámaná spadla do postele. 
Ráno ma zobudil otec veľmi zavčasu. „Chloe, Chloe..“ zatriasol so mnou a ja som sa zobudila zasa do toho rána v ktorom som myslela na stále sa opakujúci sen. „Áno ocko?“ spýtala som sa ho. „Ja už musím ísť do práce a nestíham zaniesť prádlo do práčovne, urobila by si to za mňa prosím?“ posadila som sa na posteľ, pretrela si oči, zívla si a šla som sa obliecť. Pri pohľade do zrkadla som sa radšej rýchlo odvrátila pretože som nevyzerala príliš k svetu.

Tell Me a Lie 2.časť

Takže dúfam že ste začali všetky čítať nový príbeh a že som niektoré čitateľky nestratila pretože to by ma veľmi mrzelo. :)



Doma ma čakal otec, ktorý mal ako vždy náladu pod psa. Tak som ho odignorovala a zavrela so do izby. Umyla som si zuby, prezliekla sa do nočnej košele a po pol hodinovom prevaľovaní v posteli som zaspala.
Ráno som sa zobudila skôr ako stihol zazvoniť budík. Tak som si hlavu ponorila do vankúša a rozmýšľala nad tým, čo sa mi snívalo. Pamätala som si len niečo. Ako som ležala v kaluži krvi a starý známy hlas mi povedal že bude všetko v poriadku. A pritom, ten hlas som vôbec nepoznala. Zvláštny sen. Ale, mne sa snívali často čudné sny takže tento som len zahodila za hlavu a šla som sa naraňajkovať. Nasypala som si do misky cereálie a zaliala ich mliekom. Hneď ako som sa vrátila do izby už mi zvonil budík, tak som sa obliekla a odišla do centra Londýna kde sídlila firma, v ktorej som pracovala. Robila som niečo ako kuriérku. Spolu s Adamom, ktorý mal 29 rokov sme rozvážali po Londýne pomôcky na nechtový dizajn. Takže, teoreticky navštevujeme každú nafrndenú paničku ktorá chce dokonalé nechty pretože ja by som za jeden lak 20 libier určite nedala. Adam si odpil z hroznového džúsu a opýtal sa niečo, čo sa podľa mňa chcel opýtať už dlho. „Chloe? Je mi to strašne trápne sa ťa pýtať, ale nezašla by si niekedy niekam na drink?....Po práci.“ nevedela som čo odpovedať. Pravdupovediac, bol to kus chlapa za ktorým sa otočí každé dievča, ale nevedela som či by to bol chalan pre mňa. Na Roba, som nikdy nezabudla, a viem že nikdy nezabudnem. Ale ak som si predstavila partnera, musel by byť romantický, nežný a jeho úsmev by musel byť neodolateľný. Nepotrebovala som Adama, ktorý fajčil a hádal sa s každým koho stretol. Ale vedela som, že sa potrebujem odreagovať a spoznať nových ľudí. Preto som pozvánku na rande prijala „Pôjdem rada.“ povedala som a na Adamovej tvári sa aspoň nachvíľu objavil úsmev. Možno to bola len mimika, ale možno sa usmial naozaj. Zastavili sme pred domom v najbohatšej štvrti Londýna. Zaklopala som na dvere, ktoré mi otvorila premaľovaná blondína, ale musela som sa usmiať. Bola to súčasť mojej práce. Prečítala som nemotorne meno zo škatule „Perrie Edwards?“ prikývla a usmiala sa na mňa. Podala mi do ruky 100 libier a ja som jej odovzdala jej balík. Podpísala papiere, ešte pár krát na mňa hodila úsmev a zatvorila dvere. Nastúpila som do dodávky a Adam na mňa zvýskol. „Vieš kto to bol?“ nadšene sa ma opýtal. „Nie.“ odpovedala som s nezáujmom. „Perrie Edwards.“ „Viem, bolo to na balíku.“ „Ona chodí so Zaynom Malikom.“ prikrčila som obočím. „Nechápem o čom tu hovoríš.“ „Dievča, mám 29 rokov a poznám ich. Kde žiješ? Chlapčenská skupina One Direction ti nič nehovorí?“ „Nie.“ povedala som, zapla som si pás a pridala zvuk na rádiu. „Ty si fakt čudná, ale svojim zmyslom, ešte viac ma priťahuješ.“ usmiala som sa. „Brzdi Adam, to že som povedala že s tebou pôjdem na rande, neznamená že s tebou budem chodiť.“ trochu pribrzdil, otočil hlavu od volantu a pozrel na mňa. „Ale šancu mám, nie?“ nevedela som čo mu odpovedať. Tak som sa otočila smerom k oknu a sledovala počasie letného Londýna. Aj keď, toto sa letom nazvať nedalo. Rozniesli sme potom ešte pár krabíc a Adam ma odviezol domov. „Môžem dnes s tebou počítať?“ spýtal sa ma. „To ešte neviem.“ odpovedala som mu. „Takže o hodinu pred tvojím domom?..... Platí, vezmi si na seba niečo pekné. Aj keď, ty vieš čo robiť.“  usmiala som sa a prikývla. Dostával ma. Vedela som že čoskoro mu podľahnem. Nie tou zamilovanosťou akú som vždy chcela. Možno to bude len túžba. A predsa len, láska na prvý pohľad, nikdy ťa neopustím a si moja jediná sú len klamstvá. Na tomto svete by sa nenašla dokonalá polovička. Ani Robo ňou nebol ale bol jediný ktorého som milovala. Obliekla som si klasické džínsy a tričko, jemne sa namaľovala a potom šla čakať Adama pred dom. Prišiel v svojom aute. Nebolo to nič ukážkové ani luxusné ale zasa nebola to ani kopa šrotu. Bolo na ňom vidieť že je to chlap s priemerných platom ktorý hľadá kde sa usadiť. Veď mu už siaha na 30. Ale pochybujem že by chcel zvyšok života stráviť so mnou. Veď som ešte dieťa. Venoval mi letmý bozk a povedal. „Chceš sa opiť alebo ťa môžem pozvať k sebe domov?“ Viem o čo by šlo keby idem k nemu, tak som radšej súhlasila s tým barom. „Ale, nemohli by sme ísť niekam na diskotéku?“ spýtala som sa ho. „Jasné, prečo nie.“ v jeho tvári bolo vidieť sklamanie, ale aj presvedčenie že ma dostane. No ja som si to ešte celé potrebovala nechať prejsť hlavou. Hneď ako sme prišli do clubu, zaviedol ma k baru a nalial do mňa dve vodky. Potom sa so mnou vrhol na parket. „Tým že ma opiješ si moje srdce nezískaš.“ pošepkala som mu. „Nepotrebujem tvoje srdce, stačíš mi ty.“ nechcel lásku, chcel niečo iné. Ale ja som bola dosť zlomená na to aby som mu niečo také dovolila. Rozprávali sme sa, bozkávali, a ani neviem prečo som mu to dovolila. Potom uvidel nejakú ženu a odbehol za ňou. A ja som tam zostala stáť v strede parketu. Moje oči padli na tancujúci pár. Dievča s kučeravými vlasmi, chudá a vyzerala šťastne, tak ako som chcela vyzerať aj ja. Tancoval s ňou nejaký chalan ktorý mal vlasy začesané dohora a pôsobil na mňa milo. Pozeral sa na ňu tak nežne, zamilovane. Tak, ako som to vždy chcela od niekoho ja.

                                             Adam

                       

Tell Me a Lie 1.časť

Takže je tu prvá časť nášho príbehu :) Najpr vám ale poviem ako dopadlo Moments. :) Pre Mellanie prišiel do Afganistanu Niall, všetko jej vysvetlil a spolu si v Mulligare prenajali byt a Niall sa snažil byť čo najviac času s ňou. :) Ja len dúfam že sa vám tento nový príbeh bude páčiť tak ako tie predtým alebo možno aj viac pretože sama mám k nemu strašné puto :) Tak... je tu prvá časť.


„Štart!!“ nepočula som ju, ale videla som jej to slovo na perách. Samozrejme že som sa bála. Bol tam môj chalan. Ten ktorého som milovala. Bola to len frajerina, nič viac. Obidvaja sa chceli ukázať a každý jeden človek okolo mňa z toho mal radosť a tešil sa ale ja som sa bála. Predsa len, rozbehnúť sa s autom do útesu nie je najrozumnejší druh športu. Ak som povedala že s tým nesúhlasím odpovedali mi že auto je poistené, ale tu nešlo o auto. Šlo tu o neho. On sa chce plnou rýchlosťou rozbehnúť do útesu a ja som ho už nemohla zastaviť. V hlave sa mi množili otázky o tom, že sa mu neotvoria dvere alebo vyskočí príliš neskoro. Bála som sa, neskutočne som sa bála. Ale autá sa už rozbehli a Denisa s radosťou zvýskla. Je normálna? Má tam chlapca! To sa oňho vôbec nebojí? Pozerala som sa zreteľne na auto môjho Roba, každá sekunda trvala hodinu. Ako sa pomaly približovalo auto k útesu. Už bolo skoro na konci. Videla som ako z auta vyskočil Denisin frajer ale Robove dvere sa stále neotvorili. Prednou časťou bolo auto už v útese, a padlo....... No Roba nebolo nikde. Do mozgu sa mi naliala všetka krv, ruky sa mi roztriasli a pozrela som na ľudí okolo mňa. Všetci sa rýchlo rozbehli k útesu ale ja som nedokázala pohnúť ani jediným svalom môjho tela. Pozerala som nemo na všetkých ktorý utekali niekam preč ale ja, ja som to nedokázala. Zvalila som sa na zem a viac, viac si už nepamätám.

Odvtedy ubehli dva roky ale ja mám pocit že to bolo včera. Nebola som to už ja, tá stará Chloe. Rodičia chodili okolo mňa ako okolo jemného porcelánu. Báli sa ma dotknúť. Báli sa že ma to rozruší. Chodila som s Robom tri roky. Chodila som s ním od mojich dvanástich. Vedela som že on bol ten pravý a nikoho iného takého v živote nenájdem. Miloval ma preto, aká som bola. Aj keď to bol pijan a fajčil jednu cigaretu za druhou, moji rodičia ho nenávideli a bol o desať rokov starší odo mňa. Aj keď ma niekedy udrel, nevedela som si predstaviť život bez neho. Stále som si myslela že sa otvoria dvere od mojej izby a v nich bude stáť on. Ako vyzerali tieto posledné dva roky? Nijako. Ráno som šla do školy, tam sa s nikým nebavila. Došla domov zo školy, urobila si úlohy a ležala som na posteli alebo pozerala z okna. Každý mi povedal že sa to časom utrasie ale ja som vedela že to tak nebude. A zvykla som si takto žiť. Vlastne keď som aj žila. Ale potom prišla ďalšia rana. Zhubný nádor mojej matky. Možno vtedy som sa trochu prebrala. Celý deň som ju obskakovala a spievala jej do ucha. Takto to trvalo dva mesiace kým ju rakovina úplne zničila. Vtedy sa môj spôsob života zmenil zasa. Tentoraz som spávala v maminej skrini a nasávala vôňu jej silných parfumov. Až kým otec zmenil celý môj život. Nechcel viac žiť v Dalgety Bay, pretože mu tu všetko pripomínalo mamu. Tak sme jedného dňa pobalili všetky naše veci a odsťahovali sa do Londýna.

Nechcelo sa mi ísť na vysokú školu. Otec ma stále prehováral ale ja som si nedala povedať ani za svet. Tak som si našla prácu v donáškovej službe a zarábala si na živobytie sama. Každý večer som sa prechádzala popri Temži a sledovala šťastných ľudí naokolo. Neviem či som bola šťastná alebo smutná aj ja. Moje pocity boli neutrálne. Ani úsmev, a už ani plač. Ale oprieť sa o múrik a sledovať tečúcu rieku podvečer bolo pre mňa to najlepšie. Upokojovalo ma to tak, ako nič iné. Ľudia okolo mňa sa niekam stále ponáhľali a ja som si v pokoji pozerala na vodu. Vždy som tam strávila aj dve hodiny. Odišla som keď mi už bola zima. Preto som si nikdy nebrala so sebou mikinu, chlad bol to jediné čo ma odtiaľ dokázalo odohnať. 
A takýto bol každý večer, až na ten jeden. Na päte som sa otočila na odchod domov a v tom do mňa vrazil nejaký chalan. „Pozor!“ zakričal ale to už bolo neskoro.... Totiž, zrazili sme sa hlavami. „Au..“ povedala som a chytila som si čelo. „Prepáč, to bola moja vina.“ povedal chalan ktorý vyzeral asi na dvadsať. Čierne vlasy, hnedé oči, husté riasy a plné pery. Vyzeral ako vystrihnutý z časopisu. Ale ja som sa s ním nechcela baviť. Tak som sa len zobrala a rýchlym krokom odišla domov.

                                                         Chloe :)

Oznam!!!

Krásky moje, od Soboty zasa začínam písať. :) Neviem ani prečo som prestala ale strašne ma to mrzí. Dúfam že mi odpustíte a zasa to tolké budete čítať :) Dakujem jednej z vás ktorá mi dnes ráno napísala na Facebook! :) Vďaka tebe som si to uvedomila a začínam písať nový príbeh, pretože si myslím že tento starý si ani veľmi nepamätáte :) Tak dúfam že v Sobotu si môj blog otvoríte a začnete čítať príbeh ktorý bude iný ako všetky predtým. :) ;) Lúbim vás babeny moje :*