More than this 1.časť

„Mami?Mamíí!“ kričala som na mamu z Miškovej izby. Nevedela som čo sa s ním deje, ale nevedela som ani čo mám robiť. Ked´ pribehla mama začala po mne kričať :„Čo robíš? Ved´ volaj sanitku preboha!!"  Rýchlo som hladala v bunde môj mobil a vytočila 112. :„Dobrý večer, tu je Michaela Vitkovičová. Môj brat má strašné bolesti, podľa všetkého v bruchu." s plačom som hovorila do telefónu. „Môžete mi povedať vašu adresu a kolko má ten chlapec rokov?" „Holubová 433/84 Bratislava a má 6 rokov."

S mamou sme čakali v čakárni kým bol Miško na vyšetrení. „Neboj sa mami, všetko bude fajn." No mama mi neodpovedala. Možno sa bála najhoršieho alebo ma mala za magora. Ked´ konečne doktor vyšiel hned´ som mu z tváre nič pekného nevyčítala.  Sadol si na volné miesto vedla nás a povedal :„Nebojte sa, je v poriadku. Leží na izbe a hned´ ráno ho môžete prísť pozrieť." Hned´ v tej chvíli som si vydýchla, no on pokračoval „No mám pre vás jednu zlú správu. Má rakovinu pokročilého štádia. Problém je ten že ju má práve na žlčníku kde sa síce dá operovať...." uplakaná mama ho doplnila :„Ale bude to stáť kopu peňazí ktoré nemáme." V tej chvíli sa mi zastavil celý svet. Miško? To stvorenie na ktoré som čakala 10 rokov, ten najúžastnejší človek na svete? O čom to ten muž hovorí? On nikdy nebol chorý, nikdy mu nebývalo zle. Po tvári mi stekali vodopády slz a mama odpadla. Doktor sa jej snažil pomôcť ale ja som tam len tak sedela. Posledných 6 rokov bol mojím zmyslom života. Nemala som žiadneho chlapca, žiadne kamarátky. Ked´ bola mama v práci bola som s ním len ja. Ked´ sa v septembri začal učiť do školy, bola som pri ňom len ja. Nikdy sa s ním neučila mama. Vždy som bola akoby jeho mamou ja. Mama prišla z práce o desiatej v noci a odchádzala o piatej ráno. Videli sa len cez výkendy, aj to vždy mama pracovala na nejakej brigáde. Nikdy som jej to nevyčítala. Nemali sme peniaze, bola to jediná možnosť. Každé ráno ho odprevadiť do školy, potom sa s ním naučiť, pozerať Phineas & Ferb.... Nevedela som si predstaviť deň bez neho. Bol súčasť môjho života. Prirástol mi k srdcu.
Mama sa prebrala a ledva lapala po dychu. Doktor nám povedal že by sme radšej mali ísť domov pretože nás za Miškom ajtak nepustia.
Na druhý deň som prišla do nemocnice sama pretože mamin šéf povedal že ak nepríde, už nemusí chodiť nikdy. Miško bol hore a s úsmevom na tvári už na mňa čakal. :„Miška, už som si myslel že ma tu necháte. Už ma to bruško vôbec nebolí, myslím si že môžeme ísť domov." Chcelo sa mi pri pohlade naňho plakať, ale ked som videla tie jeho hnedé očká musela som sa smiať. „Neboj sa drobček, ani sa nenazdáš a hned´ si doma." No v tom videl slzu v mojom oku. Chytil ma za ruku a povedal :„Ja zomrem, však?" Tá odpoved´ ma zarazila. Začala som tak plakať ako nikdy. Prečo je to tak nespravodlivé? Komu kedy ublížil? Poriadne som ho objala a povedala :„Už nikdy nič také nehovor. Ty nikdy nezomrieš. Ja ťa nikdy nikomu nedám." a on ma len silno objal.

Ked´ prišla mama domov, čakala som ju na balkóne s pohárom čaju. :„Zlatíčko, ani nevieš ako mi týmto pomôžeš. Strašne som uťahaná.Miško už spí?" Boli to už tri týždne čo sa vrátil z nemocnice. Nič o tom nevedel. Mama nad operáciou ani nerozmýšlala pretože sme nemali naňu ani z d´aleka peniaze.Ja som si hladala prácu kade tade ale nikde som si ju nájsť nemohla. Práve sa skonči školský rok a jediné čo som chcela je celé leto pracovať na Miškovu operáciu. „Miši, počúvaš ma?" prebudila ma mama zo zamyslenia. „Ano mami, len som sa zamyslela." „Viem že stále myslíš na tú operáciu, ale 10 000 eur nanaberieme ani keby čo robíme." vždy to skončila touto vetou. „Prečo by sme nenahrabali? Keby sme sa o to aspoň pokúsili." Mama ma pohladkala po pleci a povedala :„Budeme sa modliť" „Mami..on má rakovinu. Tu nepomôže ani svätená voda, ani tvoje modlitby, ani bylinky. Tu pomôže iba operácia." No ona ma už nepočula pretože odišla do svojej izby. Najhoršie je ked cítite beznádej. Tak strašne chcete niekomu pomôsť a všetko zmeniť, ale nejde to. Ak by som mohla, zapredala by som orgány, dušu dokonca by som aj šlapala. Ja chcem len aby môj brat bol živý.

Ohladom práce som strácala nádej. Až raz....len tak som šla do Auparku. Prejsť sa a pozrieť čo je nové. Aj ked som tam nikdy neminula ani cent pretože som na to nemala peniaze. Vždy som pozerala na dievčatá čo idú a sú ovešané taškami z rôznych obchodov. Prechádzala som okolo nejakého výberu modeliek. Bol rovno pred tou fontánou kde sú vždy nejaké akcie. V tom ma zastavila jedna pani. Mohla mať okolo 40, krátke blond vlasy, chudá. „Ahoj, môžem vedieť tvoje meno?" s úsmevom na tvári sa mi prihovorila :„Michaela Vitkovičová." neisto som jej odpovedala a podala jej ruku. „Ja som Laura Kopecká a hladám tu ludí do svojej agentúry. O nič nejde, len či by si nemala záujem len sa odfotiť a uvidíme čo s tebou dalej." Pomali sa so mnou presúvala k jednému fotografovi. „Nie prepáčte, nemyslím si že som nejaká modelka a nemám vôbec čas." snažila som sa od nej rchlo dostať preč. „Dobre drahá ale niektorí moji obchodní partneri ponúkajú za jedno fotenie 8000eur." V tom som sa otočila ako družica. A mám to! Dakujem ti Bože že si ma v tomto nenechal. Môj život opäť začínal dávať zmysel.

                                                             Miška :)