Moments 15.časť

Ženy moje, prepáčte že som nepridala časť ale mala som toho aj veľa do školy a veď viete. Čo sa toho týka, nejako to zatiaľ prežívam a vaše komentáre mi neskutočne pomohli. :) Som rada že vás mám :) 


Bolo šialené čo som šla spraviť ale brala som to ako jedinú možnosť. Na Googli som si našla kontakty na dobrovoľníctvo v Afganistane. Pomáhať poraneným anglickým a európskym vojakom alebo doslova ísť do boja. Vedela som že musím ísť čo najďalej odtiaľto. Musím to dostať zo seba von Opísala som si všetky telefónne čísla na ľudí ktorý v tomto smere pracujú. Zobrala všetky moje úspory, základné veci zabalila do tašky a potom prišla tá najhoršia vec. Ostrihať moje dlhé blond vlasy o ktoré som sa celé tie roky starala. Musela som to urobiť rýchlo. Možno by som  si ich mohla nechať ale pôsobila by som príliš jemno. Padli na dlážku v mojej izbe a do očí sa mi nahromadilo ešte väčšie množstvo sĺz ako doteraz. Všetko mi to prišlo ľúto. Zahodila som ich do koša, napísala list mame na rozlúčku a nech sa o mňa nebojí, že o chvíľu sa vrátim a odišla. Šla som do motela na okraji Mullingaru pretože som vedela že tu ma mama hľadať nebude. V noci som obvolala  všetkých ale nikto nebol ochotný pre mňa vybavovať všetky formality. Až na jedného pána. Opísala som mu moju situáciu a pochopil ma. Povedal že o dva dni sa stretneme v Dubline a potom spolu pôjdeme do Londýna a odtiaľ rovno do Afganistanu. Možno ma to ťahalo zrovna tam preto, pretože tam bol otec. Možno zo všetkých jeho rozprávaní alebo ma to tam ťahalo pretože som po ňom. Kúpila som si lístky na vlak rovno do Dublinu a odišla zo svojho mesta. Z mesta ktoré som neopustila nikdy na viac ako na dva týždne. Ale teraz to bude iné. Odídem na dlhšie, a možno navždy. V Dubline ma čakal postarší pán, dala som mu pas, občiansky a odleteli sme spolu do Londýna. Veľmi sme sa spolu nebavili, len mi povedal čo robiť a ja som ho poslúchla. Neletel so mnou, možno idem do jamy levovej alebo do obchodu s bielym mäsom ale bolo mi to jedno. Pretože som vedela že ak to vyjde, budem šťastná a zbavím sa všetkej bolesti a trápenia. V Londýne som bola možno dve hodiny a to som spala v letiskovej hale, ale potom som odletela. Bola som v turistickej triede a tlačila som sa tam s inými ľuďmi ale bolo mi to jedno. Vedela som že v tejto chvíli sa o mňa bojí mama, David. Že už sú obvolaný všetci policajti v meste a celá naša rodina. Vedela som že jej spôsobujem veľa sĺz ale vedela som, že ma nenájde. Lietadlo po dlhých hodinách pristálo a ja som nevedela čo ďalej. Nikto ma tam nečakal, nehľadal. Všetci sa rozpŕchli na všetky strany a zistila som, že som ostala sama. Keď bolo všade prázdno, snažila som sa niekam dostať. Nasledovala som nejakého chlapíka v obleku ale ten po chvíli zmizol, sadla som si a obrubník a sledovala svet ktorý sa ani len nepohol. Neviem či som tam sedela hodinu alebo dve ale potom ma z môjho ničnerobenia vyrušili šuchoty. Pred sebou som videla nejakú obrovskú debnu a za ňou čierne vlasy. Prišla som bližšie a bolo tam dievča „Ahoj..“ prihovorila som sa jej po anglicky. Bola celá špinavá a zľakla sa ma, ale neodpovedala mi. „Rozumieš mi?“ spýtala som sa jej no stále neodpovedala. Sadla som si vedľa nej aby som sa necítila sama a dúfala som že mi niečo povie. „Ahoj..“ povedala po chvíli. „Rozumieš mi?“ spýtala som sa jej a letmo kývla hlavou. „Mohla by si ma niekam zaviesť? Kde by som si mohla len tak ľahnúť alebo sa aspoň napiť?“ chvíľu bola ticho, akoby nad niečím premýšľala a povedala „Dobrovoľníčka?“ „Áno.“ hneď som jej povedala a ona sa postavila a niekam odišla. Potom sa otočila a naznačila mi, že ju mám nasledovať. Tak som si cez plece prehodila moju tašku a šla za tým dievčaťom. Priviedla ma niekam na okraj mesta, okolo bola púšť a v strede stál malý domček. Neviem či sa dal nazvať domom alebo len nejakou chatkou. Prišla som do vnútra a uvidela staršiu ženu, ktorá sedela za stolom. „Dobrý deň.“ povedala som a žena sa na mňa pozrela. „Ty si Mellanie?“ spýtala sa ma.