Tell Me a Lie 1.časť

Takže je tu prvá časť nášho príbehu :) Najpr vám ale poviem ako dopadlo Moments. :) Pre Mellanie prišiel do Afganistanu Niall, všetko jej vysvetlil a spolu si v Mulligare prenajali byt a Niall sa snažil byť čo najviac času s ňou. :) Ja len dúfam že sa vám tento nový príbeh bude páčiť tak ako tie predtým alebo možno aj viac pretože sama mám k nemu strašné puto :) Tak... je tu prvá časť.


„Štart!!“ nepočula som ju, ale videla som jej to slovo na perách. Samozrejme že som sa bála. Bol tam môj chalan. Ten ktorého som milovala. Bola to len frajerina, nič viac. Obidvaja sa chceli ukázať a každý jeden človek okolo mňa z toho mal radosť a tešil sa ale ja som sa bála. Predsa len, rozbehnúť sa s autom do útesu nie je najrozumnejší druh športu. Ak som povedala že s tým nesúhlasím odpovedali mi že auto je poistené, ale tu nešlo o auto. Šlo tu o neho. On sa chce plnou rýchlosťou rozbehnúť do útesu a ja som ho už nemohla zastaviť. V hlave sa mi množili otázky o tom, že sa mu neotvoria dvere alebo vyskočí príliš neskoro. Bála som sa, neskutočne som sa bála. Ale autá sa už rozbehli a Denisa s radosťou zvýskla. Je normálna? Má tam chlapca! To sa oňho vôbec nebojí? Pozerala som sa zreteľne na auto môjho Roba, každá sekunda trvala hodinu. Ako sa pomaly približovalo auto k útesu. Už bolo skoro na konci. Videla som ako z auta vyskočil Denisin frajer ale Robove dvere sa stále neotvorili. Prednou časťou bolo auto už v útese, a padlo....... No Roba nebolo nikde. Do mozgu sa mi naliala všetka krv, ruky sa mi roztriasli a pozrela som na ľudí okolo mňa. Všetci sa rýchlo rozbehli k útesu ale ja som nedokázala pohnúť ani jediným svalom môjho tela. Pozerala som nemo na všetkých ktorý utekali niekam preč ale ja, ja som to nedokázala. Zvalila som sa na zem a viac, viac si už nepamätám.

Odvtedy ubehli dva roky ale ja mám pocit že to bolo včera. Nebola som to už ja, tá stará Chloe. Rodičia chodili okolo mňa ako okolo jemného porcelánu. Báli sa ma dotknúť. Báli sa že ma to rozruší. Chodila som s Robom tri roky. Chodila som s ním od mojich dvanástich. Vedela som že on bol ten pravý a nikoho iného takého v živote nenájdem. Miloval ma preto, aká som bola. Aj keď to bol pijan a fajčil jednu cigaretu za druhou, moji rodičia ho nenávideli a bol o desať rokov starší odo mňa. Aj keď ma niekedy udrel, nevedela som si predstaviť život bez neho. Stále som si myslela že sa otvoria dvere od mojej izby a v nich bude stáť on. Ako vyzerali tieto posledné dva roky? Nijako. Ráno som šla do školy, tam sa s nikým nebavila. Došla domov zo školy, urobila si úlohy a ležala som na posteli alebo pozerala z okna. Každý mi povedal že sa to časom utrasie ale ja som vedela že to tak nebude. A zvykla som si takto žiť. Vlastne keď som aj žila. Ale potom prišla ďalšia rana. Zhubný nádor mojej matky. Možno vtedy som sa trochu prebrala. Celý deň som ju obskakovala a spievala jej do ucha. Takto to trvalo dva mesiace kým ju rakovina úplne zničila. Vtedy sa môj spôsob života zmenil zasa. Tentoraz som spávala v maminej skrini a nasávala vôňu jej silných parfumov. Až kým otec zmenil celý môj život. Nechcel viac žiť v Dalgety Bay, pretože mu tu všetko pripomínalo mamu. Tak sme jedného dňa pobalili všetky naše veci a odsťahovali sa do Londýna.

Nechcelo sa mi ísť na vysokú školu. Otec ma stále prehováral ale ja som si nedala povedať ani za svet. Tak som si našla prácu v donáškovej službe a zarábala si na živobytie sama. Každý večer som sa prechádzala popri Temži a sledovala šťastných ľudí naokolo. Neviem či som bola šťastná alebo smutná aj ja. Moje pocity boli neutrálne. Ani úsmev, a už ani plač. Ale oprieť sa o múrik a sledovať tečúcu rieku podvečer bolo pre mňa to najlepšie. Upokojovalo ma to tak, ako nič iné. Ľudia okolo mňa sa niekam stále ponáhľali a ja som si v pokoji pozerala na vodu. Vždy som tam strávila aj dve hodiny. Odišla som keď mi už bola zima. Preto som si nikdy nebrala so sebou mikinu, chlad bol to jediné čo ma odtiaľ dokázalo odohnať. 
A takýto bol každý večer, až na ten jeden. Na päte som sa otočila na odchod domov a v tom do mňa vrazil nejaký chalan. „Pozor!“ zakričal ale to už bolo neskoro.... Totiž, zrazili sme sa hlavami. „Au..“ povedala som a chytila som si čelo. „Prepáč, to bola moja vina.“ povedal chalan ktorý vyzeral asi na dvadsať. Čierne vlasy, hnedé oči, husté riasy a plné pery. Vyzeral ako vystrihnutý z časopisu. Ale ja som sa s ním nechcela baviť. Tak som sa len zobrala a rýchlym krokom odišla domov.

                                                         Chloe :)