Tell me a Lie 8.časť

Zliezla som opatrne dole a na privítanie Harryho objala. „Kam ideme?“ spýtala som sa ho. „Kam by sme šli? K nám ideme.“ povedal a vybral sa smerom k svojmu autu. „Tak načo som si obliekla tie šaty?“ potmehúdsky sa usmial. „Vieš, ten pohľad zdola ako si liezla z rebríka bol na nezaplatenie.“ začal sa smiať a ja som naňho naštvane skríkla „Ty úchylák jeden! Harry ako si mi to mohol urobiť.“ treskla som ho po chrbte a nastúpila do auta. Nasadol na miesto šoféra a povedal „Chceš vidieť zbesilú jazdu?“ okamžite som sa pripútala. „Nerob to Harry.“ usmial sa a vyrazil plnou rýchlosťou po našej ceste. Nebola to náročná cesta takže v pohode siahol až na 120... „Harry, si v meste... Nemôžeš ísť tak rýchlo.“ ale on neprestával. Až kým nezbadal policajtov, potom spomalil... Ale neskoro pretože nás pekne dobehli a priblížili sa k okienku vodiča. „Harry, si blázon...“ povedala som mu a so strachom v očiach sledovala policajta ktorý prišiel k Harryho okienku. Keď však Harry otvoril okienko policajtovi sa na tvári objavil blažený výraz. „Tak to je niečo iné... Kludne pokračujte v jazde.“ Harry zatvoril okienko a pokračoval ďalej. Nechápavo som naňho pozrela. „To-to-to čo bolo?“ kúsol si do pery a povedal. „Jeden známy.“ a usmial sa. „Ty máš teda šťastie.“ zastavili sme pred jeho domom a Harry mi otvoril dvere. „Si na mňa naštvaná?“ spýtal sa ma. „Nie, len máš z pekla šťastie.“ usmial sa „Ešte nie.“ vošli sme do domu po ktorom všetci ostatní chalani behali. „Čo robíte?“ spýtala som sa ich. „Hráme Nerf...“ pozrela som na všetkých, mali na sebe oblečené niečo ako brnenie a v rukách pištoľky. „Došla som do domu 18 ročných chalanov alebo do škôlky?“ „Vy ste na mňa nepočkali?“ zakričal Harry a utekal niekam preč. Potom sa vrátil a v rukách držal dve tie brnenia... „Na! Ideme brániť našu zem.“ „Hrabe ti Harry?“ povedala som mu. „Obleč si to ak chceš aby na teba bola celá tvoja zem hrdá.“ „A aká zem? Psychiatria?“ priblížil sa ku mne na milimeter a povedal „Obleč si to!“ tak som na seba natiahla brnenie a hrala sa na to že mám tri roky. Pravdupovediac, bola to sranda ale mala som šaty a nemohla som sa hýbať. S Harrym sme sa schovali za gauč a povedal mi. „Vojačka Chloe, máte zlú uniformu, treba vás prezliecť. Nasledujte ma opatrne do nášho vojenského tábora kde vám dám potrebnú uniformu. Ale pozor na zlých mužov.“ opatrne, keď ma Harry kryl som vyutekala hore po schodoch a potom ma dobehol on. Zavrel nás do nejakej izby, pravdepodobne jeho a vytiahol zo skrine svoje tepláky a tričko. „Asi ti to bude mierne väčšie ale nevadí...“ vzala som si veci do ruky a povedala „Dobre vojak úchylák ale otočte sa.“ rýchlo som sa prezliekla. „Dobre teda, teraz zídeme opatrne dole a všetkých zabijeme.“ otvoril dvere spoza ktorých vyskočil Louis. „Hááá.“ zakričal a trafil to Harrymu rovno do čela. Harry rýchlo zavrel dvere a prudko sa otočil, tým ma však zhodil a spadol rovno na mňa. A vtedy prišla tá chvíľa, na ktorú som čakala od Robovej smrti. Chvíľa keď som si uvedomila že som zasa schopná milovať. Že zasa budem šťastná, že znova v mojom živote bude niekto kto mu dá význam. Bála som sa, ale predsa som to spravila. Pobozkala som ho. Neviem či sme sa bozkávali dlho ale bolo to niečo krásne. Opäť som cítila niečie pery, opäť som cítila ako chutí bozk. „No fuj... Máte bojovať a namiesto toho sa tu ocuckávate.“ prišiel do izby Louis. „Louis, máš 3 sekundy, ak odtiaľto nevypadneš nacpem ti tú pištoľ do zadku!“ povedal Harry a v tom Louis odišiel z izby. Ja som sa postavila a napravila si Harryho tepláky ktoré mi neskutočne padali. „Harry, už sa mi nechce hrať na vojakov. Nemôžeme si v pohode pozrieť telku?“ spýtala som sa ho. „Jasné že môžeme.“ povedal, sadol si na svoju posteľ a zapol ju. Sadla som si vedľa neho a sledovala televízor. Zrovna šla reklama „.... A teraz niečo pre mladé dámy, chlapčenská skupina One Direction!!!“ spustila sa nejaká znelka a v tom Harry telku vypol. Pozrela som naňho „Prečo si to vypol?“