Tell me a Lie 15.časť

Baby je tu ďalšia časť, ak stihnem tak dnes pridám ešte jednu ale čo sa týka Twitcamu tak bude 4.1.2013 o šiestej večer, ak by vám to nevyhovovalo tak napíšte do komentára a zmením to :)

Pevne som mu stlačila dlaň a dvihla sa z postele aby som ho mohla objať. „Láska, všetko bude v poriadku, uvidíš...“ pošepkal mi a pobozkal ma na čelo. Stále sa mi prudko točila hlava a nič som si nepriznávala. Prilepila som sa Harrymu na krk a vnímala jeho silnú chlapskú vôňu. Snažila som sa rozoznať z čoho je aby som nemyslela na všetko čo sa okolo mňa deje. Ale môj mozog bol až natoľko ovplyvnený touto situáciou že som myslela len nato zlé. A hlavne keď mi po líci stiekla slza, ale nebola moja. Bola Harryho. Kotúľala sa mi po líci a ja som vnímala ako ma jemne šteklí. „Prečo plačeš?“ spýtala som sa ho. „Všetkého je na mňa priveľa...“ odpovedal mi. Pevne som ho objala, ako keby trpel on a to som tu bola ja s čiernym plátnom pred očami. -Aké to bude keď nič neuvidím?- spýtala som sa sama seba v mysli a v tom som počula ako sa prudko otvorili dvere a niekto vošiel. „Prebrala sa.“ povedal Harry „Ako je na tom?“ spýtal sa niekto hrubým mužským hlasom. „Nevidí...“ s trasúcim hlasom odpovedal Harry. Počula som hlasný výdych. „Počítali sme s tým, takto náročné operácie mozgu z veľkého percenta končia nejakým takýmto postihnutím. Ale buďte kľudný, operovať sa to dá.“ na chvíľu som zatajila dych a počúvala každé slovo ktoré tento človek vyslovil. „Dá sa to aj u nás ale nemáme nato dostatočné prístroje, najlepšie je preto ísť do Číny a samozrejme že tam je operácia veľmi finančne náročná.“ „Ale nato nemám!“ vykríkla som rýchlo „Samozrejme že urobím všetko preto aby videla. Ak mi dáte kontakty a všetko potrebné, peniaze nie sú problém.“ povedal Harry a položil mi hlavu zo svojho lona na poštár. „Odpočívaj zlato, hneď prídem.“

Mohla som ho presviedčať aj celé hodiny, ale presvedčiť sa nenechal. Silou mocou ma natlačil do toho lietadla a leteli sme do Číny. Keby New York, radujem sa ako malé dieťa, ale Čína? Nikdy mi ten štát nič nehovoril. Celú cestu v lietadle za Harrym chodili fanúšičky ale nevadilo mi to. Po tých dlhých týždňoch čo strávil so mnou medzi štyrmi stenami o ňom nemohli vedieť nič. A stačili mi len ich roztrasené hlasy a zvuky fotoaparátov. Asi po pol hodine fotenia sa a podpisovania si Harry opäť prisadol vedľa mňa, objal ma jednou rukou a ľahla som si naňho. Už som zaspávala keď som počula ďalší hlas nejakej fanúšičky „Harry? A čo je s Taylor? Ty máš dve dievčatá?“ ten pocit, ktorý som zažila dva krát. Keď som videla Roba v tom aute padajúcom z útesu, a keď mi otec oznámil že mama zomiera. Nedá sa to opísať, je to proste ako bolesť a ak by existovalo silnejšie slovo pre bolesť, možno utrpenie alebo smrť. To bolo to! Srdce sa vám rozbúši ako o preteky a vy sa neviete nadýchnuť. Cítila som ako mi Harry chytil ruku.