Večer som dala spať Sisi, otec ako vždy pozeral telku a mama bola s kamarátkou na káve. Patrick sa túlal niekde po vonku a ja som mala konečne čas sa obliecť a pripraviť na večer s mojou najlepšou kamarátkou. Nevyberala som dlho. Mala som v skrini len pár obľúbených outfitov na diskotéky. Zvolila som si úzku trblietavú minisukňu a šedé tielko ktoré som zastrčila do nej. Potom som sa trochu namaľovala ako na každý deň, prehodila cez seba bundu a na chodbe pohľadala obľúbenú čiernu kabelku. Obula som si baleríny keďže som dosť vysoká a ak by som si dala opätky bola by som o hlavu vyššia od Lenie. Potom som sa ešte párkrát poobzerala v zrkadle či je všetko v poriadku a odišla. Po ceste do clubu La Testa ktorý bol náš obľúbený pretože tam bolo vždy plno a mali výborné drinky som sa zastavila opäť v mojej cukrárni. Bol to taký krásny zvyk. Vždy keď som niekam šla musela som sa zastaviť pre môj obľúbený koláč. A pani Terasnová čo cukráreň vlastnila a piekla všetky tie úžasné koláče ma už poznala veľmi dobre. Hneď ako ma videla prichádzať už vyťahovala môj koláč zo stojana a balila mi ho do papiera. Niekedy som sa s ňou len tak aj hodinu rozprávala. Keď som sa rozišla s mojím bývalým priateľom bola to práve ona kto mi pomáhal sa z toho všetkého dostať. Aj keď som kvôli tomu pribrala dve kilá pretože ma kŕmila všetkými možnými dobrotami a sladkosťami. Vyskúšala som všetky koláče ktoré tu predávala, ale tento bol najlepší. S obrovským úsmevom na tvári mi ho podala a spýtala sa ma „Ide sa tancovať drahá?“ prikývla som, vzala si koláč, zaplatila a odišla. Milovala som tú ženu. Stará pani so šedivými vlasmi a najúprimnejším úsmevom na svete. Najviac som sa tešila ale nato čo mi povedala nedávno keď som sa po škole zastavila v jej cukrárni pretože som totálne pokašlala písomku z angličtiny. Pani Terasnová mi sľúbila že keď už nebude mať síl, obchod mi prenechá. Vtedy som celé dne premýšľala nad tým ako si otvorím ďalšie pobočky v Londýne a New Yorku. Ako sa Terasn tartes stanú špičkou cukrárstva. Ale na druhej strane som nechcela aby sa to stalo pretože som túto ženu milovala a obdivovala nadovšetko a možno by som len všetko pokazila tým keby preberiem jej štafetu. Prechádzala som po dlaždicovom chodníku ktorý viedol až ku clubu, nič ma nedokázalo vytrhnúť z rozmýšľania nad mojou možnou alebo nemožnou cukrárskou kariérou okrem tej najkrajšej veci Paríža. Pohľad na osvietenú Eiffelovu vežu, nič krajšie nikto v živote nevymyslí. Chvíľu som tam len tak stála a pozorovala ako sa všetky svetlá v tej tme menia. Všetka ta zeleň okolo a nočný život tohto krásneho mesta, všetko to bolo ako sen. Vždy sa mi Lenie smiala pretože ona je z Londýna, vraj nezadaný človek v Paríži nemôže byť šťastný. Vraj keby prechádza okolo šťastných zamilovaných ľudí a ona sama by zamilovaná nebola scvokla by sa v tomto meste. Ale to nemala pravdu, nebolo to len mesto lásky a najlepších koláčov a reštaurácií. Bolo to moje mesto ktoré mi poskytlo vždy čo som chcela a potrebovala. Od krásnych múzeí kde sa človek dotkne histórie, po neskutočne farebné aleje rozkvitnutých kvetov ktoré hýrili všetkými možnými farbami. Nikdy by som toto mesto nedokázala opustiť. Za nič na svete. Pozerala som na nádherný mesiac na oblohe a nechcelo sa mi odtiaľ odísť za nič na svete, až kým mi nezavibroval vo vrecku telefón a neuvidela som na ňom nápis -Lenie- zdvihla som ho so slovami že som tam za päť minút a potom ho zasa položila. Ešte raz som sa pozrela na Eiffelovku a potom pokračovala v ceste. Prišla som tam presne za päť minút a starý známy vyhadzovač Ben s plešinou na hlave ktorú zakrýval tým že všetky vlasy čo mu na hlave ostali porozhadzoval na všetky možné svetové strany. Pripadal mi ako môj vlastný strýko, pivný pupok a v zálohe plno vtipov ktoré vtipné neboli pretože ich rozprával stále dokola. Nenávidela som keď rozprával vtipy o blondínach pretože sa na mne všetci smiali. Ale to bol proste starý známy Ben ktorý ma už poznal veľmi dobre a vedel že mu všetko odpustím pretože jeho club milujem najviac na svete. Samozrejme až po cukrárni.. „Vďaka Ben.“ povedala som mu a prekĺzla popri priehradke ktorú mi s úsmevom na tvári otvoril. Rýchlo som prekĺzla dovnútra, a hľadala v tom dave ľudí svoju kamarátku. Nikde však nebola. Tak som sa snažila hľadať ďalšie známe tváre. Prechádzala som popri ľuďoch a snažila sa každého pozorovať no nikto známy tu dnes nebol. Jedna tmavovláska sa mi podobala na spolužiačku ale keď som sa jej pozrela bližšie do tváre zistila som že to nie je ona. V zmätku som sa snažila niekoho nájsť ale nikde nič. Až potom ma za ruku chytila Lenie. „Kde toľko trčíš? Vieš ako dlho ťa čakáme?“ povedala a schmatla mi ruku. Viedla ma niekam preč a tak som sa jej spýtala „Lenie kam ideme?“ a v tom sa na mňa prudko otočila „Nehovor mi tak! Dobre vieš ako to nenávidím. Hovor mi El, Leanor alebo ako chceš ale nie Lenie!“ zasmiala som sa pretože som vedela že ju tak budem volať aj tak vždy.
