Irresistible 13.časť

Keď zastavil taxík na rohu ulice, Liam taxikárovi zaplatil a ja som sa rýchlo ponáhľala za mamou. V hlave som si presne hovorila čo jej chcem povedať, opakovala som si to stále dokola. Moje ruky sa triasli a potila som sa. Prečo sa vôbec bojím? Keď som prišla k tomu stromu o ktorom mi mama hovorila že sa tu spoznala s otcom cítila som sa zvláštne. Ako keby som mala od strachu chuť otočiť sa a utiecť. Ale nespravila som to. Nie keď som videla dokonalú tvár hľadiacu na mňa spoza stromu. Jemne sa usmiala a všetko mi tým len potvrdila. Je to pravda, vedela som to len čo na mňa sklopila svoje krásne oči a ja som sa v nej videla. Ako to zrkadlo ktoré predo mnou stálo v Eleanorinom dome. „Ahoj Caroline.“ povedala a v tej chvíli sa zo mňa všetka hanba otriasla. Rýchlym krokom som prišla do tej najbližšej vzdialenosti a objala ju tak, ako sa mama objať má. Tak najkrajšie ako som niekoho objať vedela. „Ahoj mami.“ vykĺzlo mi pomaly a potichu z úst. Počula som jej prudký nádych a potom silné objatie, ktoré mi vrátila. „Ako si nato prišla?“ spýtala sa ma a stále si ma držala v náručí. „Podľa toho znamienka, proste podľa všetkého. Všetko mi to prišlo a tak som z Londýna hneď letela sem.“ keď som sa asi po piatich minútach odtrhla z jej náručia, videla som ako plače. „Prečo plačeš?“ spýtala som sa jej. „Pretože som na túto chvíľu čakala celý život. Ja som ti to povedať nemohla ale ty si nato mohla prísť sama. A dúfala som v to. A teraz si tu a vieš to.“ opäť ma objala a rozplakala som sa aj ja. „A ako sa má Patrick?“ spýtala sa ma a ja som si v tej chvíli uvedomila že ona je aj jeho mamou. Neviem prečo mi to neprišlo skôr. Chcela som mu to hneď zavolať ale nemyslela som si že s tým bude súhlasiť. „Výborne.“ povedala som. „Ach, tak mi chýbate. Každý deň na vás myslím. Stále si pozerám všetky fotky a smejem sa, plačem.“ povedala a zahľadela sa na panorámu Paríža. „Môžem tie fotky vidieť?“ spýtala som sa jej a v tom sa spoza môjho chrbta vynoril Liam. „To je tvoj priateľ?“ spýtala sa ma a pohľadom si ho premerala. „Hej.“ povedala som a chytila ho za ruku. „Liam, to je moja mama.“ povedala som a ona mu podala ruku „Maria.“ „Liam.“ predstavili sa a my sme sa potom všetci asi dve hodiny rozprávali. Nakoniec prišla mama s nápadom žeby sme sa mohli prejsť na neďalekú farmu na ktorú chodí veľmi často a kde to strašne miluje. Vraj jazdí na koňoch a je to pre ňu v ťažkých dňoch najlepšie a jediné potešenie. Ranč vlastní jej kamarátka s ktorou býva a aj u nej pracuje. Najviac mi bolo ľúto toho že žije v dome s vdovou a jej tromi deťmi, sama v jednej malej izbe. Nevedela som prečo ju otec nechal, či to bolo kvôli mojej nevlastnej mame alebo či sa medzi nimi stalo,  ale nechcela som to rozoberať, pretože ako náhle som tú tému spomenula mama zostala smutná. Tak sme sa radšej bavili o Liamovej kariére a mojej maturite ktorá príde čo nevidieť. Ako sme tak kráčali starou, vyšľapanou, bahnovou cestou k malému ranču a ja som držala krok späť od mami ktorá sa bavila s Liamom na niečo som prišla. Ako sa celý život dokáže zmeniť. Ako som doteraz mohla spokojne žiť bez dvoch osôb ktoré teraz pre mňa znamenajú všetko. Ako sa život zmení jednou láskou, jednou myšlienkou, jedným dotykom. Len tak, sama pre seba som sa usmievala zatiaľ čo mama preberala s Liamom život slávnej celebrity.
Potom sme prišli pred starú šedú polorozpadnutú budovu z ktorej sa ozývali zvuky koní. Mama si pridala do kroku aby otvorili stajne a Liam sa na mňa otočil. V tej chvíli, keď som sa mu pozrela do nekonečne krásnych hnedých očí, uvedomila som si ako ho ľúbim. Ale nemala som dostatok síl mu to povedať aj keď som tak strašne chcela. Len som sa naňho usmiala a pobozkala ho. „Už si to zasa ty.“ povedal a usmial sa tiež. Chytil ma za ruku a pobozkal mi ju. Potom si ma pritiahol k sebe a opäť ma pobozkal. „Teraz som šťastná ako nikdy predtým.“ povedala som mu. „Je to vidieť, myslel som si že tvoje oči už nemôžu byť krajšie, ale keď takto žiaria tak sú viac ako neodolateľné.“ opäť ma pobozkal a v tom na nás mama zakričala. „No poďte!“. Prišli sme do stajne v ktorej bolo asi osem koní. Mama hneď jedného vzala, osedlala a odcválala na ňom na lúku ktorá bola hneď vedľa. Bola neskutočná, ako profík. Len tak si ladne nasadla a bola ako vo svojom živle. Ja som na koni nikdy nesedela a ani som to nechcela pretože som sa koní vždy bála. Len tak ich hladkať a kŕmiť, to som zvládla ale viac nie. Liam jedného vzal tiež. Vybral si presne toho ktorý sa aj mne zo všetkých páčil najviac. Hnedého, krásneho koňa ktorý sa k nemu neskutočne hodil. „Ty si už niekedy sedel na koni?“ spýtala som sa ho. „Samozrejme, moja mama miluje tiež kone, jazdili sme pravidelne.“ povedal a osedlal ho tiež. Ja som zatiaľ sedela na malom stolíka a pozorovala dokonalého chlapa ktorý patril len mne.