Irresistible 12.časť

Všetko mi to teraz zapadalo ako puzzle. Tá žena, ktorá sa mi prihovorila sa mi na niekoho podobala, a teraz som už vedela na koho. Sledovala som v zrkadle svoje lícne kosti, svoj nos, oči, vlasy, postavu, ako som si to vôbec mohla nevšimnúť? Vedľa mňa stál človek ktorý mi dal život a ja som to nezistila? V tomto okamihu sa mi zmenil celý život. Zrazu som vedela prečo nemám ani jednu fotku s mamou z detstva, prečo mi bolo to krásne Parížske miesto pri strome tak známe, prečo som sa pri tej osobe chcela zdržiavať tak dlho a chcela ju vidieť. Bola to moja mama. Nevedela som prečo som nato tak rýchlo prišla, mohla to byť teta, sesternica alebo akýkoľvek pokrvný príbuzný so znamienkom za uchom. Ale teraz som to vedela ako dcéra, celým svojim srdcom som vedela že vedľa mňa bol človek ktorého milujem najviac celý život. Prišla som nato prečo som si tak veľmi nerozumela s osobou ktorá sa hrala na moju mamu celé tie roky, ale nebola ňou. Pol hodinu som sledovala svoj odraz v zrkadle a všetko si to snažila vysvetliť. Liam na mňa hovoril ale nevnímala som ho, bola som ako v tranze. Ale potom som sa naňho s úsmevom na tvári pozrela „Nejdem k tebe Liam.“ na tvári sa mu objavil prekvapivý výraz a chytil ma za ruky „Prečo?“ spýtal sa „Pretože sa musím vrátiť do Paríža.“ „Prečo by si sa vracala do Paríža?“ hovoril a prekvapivý výraz mu stále nemizol z tváre. „Pretože tam je moja mama.“ pustila som jeho ruky a hodila posledné veci ktoré ostali pohodené na posteli do kufra. Zapla som ho a rýchlo sa ponáhľala preč. „Ako to myslíš? Caroline!“ počula som za mnou Liamov hlas. Zastavil ma až medzi vchodovými dverami. Chytil ma za ramená a priblížil sa ku mne. Snažila som sa vytrhnúť sa z jeho náručia ale bol silnejší ako ja. „Načo pôjdeš teraz za mamou? Veď si s ňou celý život a ja som s tebou nebol teraz ani deň.“ pobozkala som ho a jeho ruky si striasla z ramien. „To nie je pravá mama....“ „Ako to myslíš?“ „Cestou na letisko ti to poviem.“ povedala som a zabuchla dvere od Eleanorinho bytu. „Myslíš že zoženiem letenku na poslednú chvíľu?“ spýtala som sa ho utekajúc po schodoch. „To neviem, ale ak by nebola tak ti poskytnem súkromné.“ uvedomila som si aké to musí byť nákladné, takže som to hneď odmietla. „Nie, keď tak pôjdem trajektom. Taxíkom.“ „Do Paríža? Veď to ťa súkromný let vyjde lacnejšie.“ povedal a odomkol svoje auto v garáži. Než dal kľúčik do zapaľovania, pozrel sa na mňa a povedal „Pôjdem s tebou...“ „Nie, ostaneš tu. Ja niekedy zasa prídem.“ ironicky sa usmial a povedal: „Tak to nie, nevrátiš sa. Nechápem tejto situácií ale teraz nebudem bez teba ani sekundu Caroline.“
Na moje "šťastie" skutočne nebol žiaden let do Paríža voľný, ale keďže šiel so mnou aj Liam, nemusela som tak veľmi protestovať proti súkromnému letu. A o dve hodiny sme už boli v Paríži. Vzala som kufor a nevnímala že za mnou ani Liam nie je. Hlavu som mala plnú niečoho iného. Možno by ma zato mohol niekto začať odsudzovať ale nikto by sa nevedel vžiť do mojej kože. Chcela som plakať pretože som bola celý život klamaná, chcela som sa smiať pretože som zistila že tá osoba ktorú som ani veľmi nemala rada mojou mamou nebola, chcela som skákať od radosti že mám mamu po akej som vždy túžila a potom som chcela bozkávať Liama. Po tých dlhých týždňoch. Ale nato všetko príde čas, keď budú všetky veci na správnom mieste. Potom budem šťastná, s ním. Keď som v návale potu a zrýchleného dychu ucítila niekoho ruku pri mojou bežaní k taxíkom zaparkovaných veľa letiska, uvedomila som si že to je Liam. „Už mi vysvetlíš čo sa tu vlastne deje?“ spýtal sa ma. Nereagovala som, pretože som si všimla jeden taxík voľný a začala som naňho z tridsiatich metrov mávať ako keby ma mal možnosť vidieť. „Aha, ty sa so mnou vlastne nebavíš. Už tri hodiny na teba hovorím a ty si ako vo svojom vlastnom svete. Vo svojej bubline ktorú môžem praskať ako chcem, už nech ju vidíš a si to zasa ty. Takto si ako šialená Caroline.“ vnímala som jeho slová, ale nemala som chuť mu odpovedať a zbytočne naťahovať čas. Chcela som byť s ňou. Keď som konečne nastúpila do taxíka a hodila svoju batožinu do kufra bola som spokojná. Ako keby som všetko stihla a to som ani nebola obmedzená časom. Ale stihla som to čo najskôr, a ten pocit ma upokojoval najviac na celom svete. Rýchlo som nadiktovala taxikárovi adresu kam má ísť a v tej chvíli som sa roztriasla. Čo jej poviem? Ako sa mám správať? Mám ju objať? Pobozkať? Alebo sa tváriť len tak?