Irresistible 7.časť

Ráno ma zobudila moja jediná láska, ročná sestra Sisi. Teda, zatiaľ bola mojou jedinou láskou, ja som nevidela ako sa vyvinie celý vzťah s Liamom. Ale dúfala som v to najnepravdepodobnejšie ale najkrajšie. Ako každý deň dala som malej raňajky, obliekla som ju a potom varila a upratovala. Deň ako ostatné, nudný, až nato načo som myslela. A to bol on. Je vôbec možné zamilovať sa za jednu jedinú noc? Do mojej detskej letnej lásky? Celý deň som sa popod nos usmievala a moja radosť sa zväčšila keď mi večer prišla sms, od Liama : „Vidíme sa čoskoro. Prisahám.“
A presne takto prebiehali nasledujúce dni. Bola som s malou, prechádzala sa po Paríži a čakala kedy ho konečne uvidím.
Takto prešiel celý mesiac. Už som bola nervózna z toľkého čakania, dokonca ma neupokojovali ani telefonáty s Liamom ktoré trvali hodiny. Rozprávali sme sa o počasí, o jeho vystúpeniach, rodine, pesničkách a knihách. Ani raz nepovedal chýbaš mi, neviem sa dočkať kedy ťa uvidím. A to ma na tom trápilo najviac, stala som sa paranoidnou a žiarlivou. Celé dni som so Sisi pozerala videá a rôzne rozhovory v televízií aby som došla nato či niekde nespomenul že je zamilovaný alebo niečo podobné. Pozerala som jeho účet na Twitteri asi každú hodinu a stále čakala kedy napíše alebo zavolá.
A potom prišiel jeden večer. Tento deň nebol dovtedy ničím zaujímavý, ráno som sa naraňajkovala, šla do školy, poobede spravila úlohy a potom som sa ako každý deň šla za tmy  prejsť. Mala som svoju cestu ktorou som chodila vždy, každý večer a inou som nikdy ísť nechcela. Neviem prečo ma to ťahalo do zabudnutých uličiek plných strachu a starých domov v ktorých bývali ľudia z najnižšej vrstvy. Možno to bolo výhľadom ktorý bol na konci ulice. Bol to jeden veľký kamenný múr na ktorý sa dalo ľahko vyliezť. Sadla som si naň a sledovala Eiffelovku, autá ktorá blikali na metre ďaleko a ruch nočného Paríža. Sedela som tam a rozmýšľala nad Liamom keď som zacítila ako niekto za mnou stojí. Nevedela som kto to môže byť a tak som svoj zrak len trochu pootočila, bola to tmavá postava s dlhými vlasmi. Sadla si vedľa mňa a pozdravila ma. Bola to žena, mohla byť tak vo veku mojich rodičov, len nebola tak upravená ako oni. Bledo hnedé vlasy jej siahali po prsia a jej oči žiarili ako hviezdy, aj keď jej v tme neboli príliš vidieť. Bola chudej postavy a mala oblečené lacné rifle ako zo sekáču a biely sveter. Nevedela som kto to je ale ona ma pozdravila ahoj. Vedela som že určite býva na tejto ulici ale nebezpečne nevyzerala „Dobrý večer.“ odpovedala som jej. Ona sa usmiala a s úžasom v tvári na mňa pozerala. „Chodíš sem často, však?“ spýtala sa ma. „Hej.“ povedala som a prikývla. „Videla som ťa tu už niekoľko krát.“ usmiala som sa na ňu a potom sa pozrela opäť na krásny výhľad Paríža. „Chodím sem každý večer.“ odpovedala som jej. „Aj ja to tu mám rada... “ povedala. Chvíľu sme boli ticho a potom som jej povedala že musím ísť pretože sa už príliš zotmelo. „Rada som vás spoznala.“ povedala som jej. Ona sa na mňa otočila a pozdravila ma tiež. Neviem prečo mi táto osoba utkvela v pamäti a rozmýšľala som nad ňou celý zvyšok noci.
Na ďalší deň som sa na to miesto opäť vrátila. Sedela som tam asi pol hodinu a stále sa otáčala či tá neznáma žena neprichádza ale neprišla. Chcela som na ňu ešte chvíľu počkať ale keď mi začala byť zima, odišla som domov. Neviem prečo som ju chcela opäť vidieť, veď je to určite bezdomovkyňa ktorá celé dni len pije.
Ale na ďalší večer už prišla. Sadla si opäť vedľa mňa. Mala oblečené to isté ako pred dvomi dňami ale nevyzerala špinavo. „Opäť ťa zdravím.“ povedala „Dobrý večer.“ povedala som jej „Nevykaj mi, som Maria.“ povedala a podala mi ruku „Chloe...“ povedala som jej tiež. „Čo sa ti na tom výhľade páči?“ spýtala sa ma „Sama neviem. Objavila som túto uličku pred pár rokmi keď som sa vracala od kamarátky. Nikdy predtým som ju nevidela a zdala sa mi tak povedomá a ten výhľad je nenahraditeľný.“ odpovedala som jej „Hej, ten je krásny. Ja to tu milujem preto pretože som sa tu stretla s mojím manželom. Raz v noci ma naháňali nejakí chlapi keď som šla z plesu a dostala som sa až sem. Ukryla som sa na ten strom...“ povedala  a ukázala na dub ktorý stál neďaleko od nás. „...A potom som si všimla ten výhľad. A on tu sedel.“ povedala a usmiala sa. „To je krásne, stále ste spolu?“ spýtala som sa jej „Nie, on je teraz už druhý krát ženatý.“ otočila som pohľad z tváre tej ženy pretože som v jej tvári videla sklamanie. „To mi je ľúto.“ povedala som jej.