I Should've Kissed You 16.časť

V prvej chvíli som nevedela ani ja čo mám robiť pretože vidieť ho po 6 mesiacoch bolo iné. Cítila som akoby to bol niekto cudzí. Len tak sme sa na seba nechápavo pozerali no potom som povedala „Trochu som sa zmenila však?“ a zasmiala som sa. Dvihol oči od môjho bruška a v očiach sa mu ligotali slzy. „Čo to je Rea?“ triasol sa mu hlas a nevedel čo povedať. „Tak som veľa papala no..“  znovu som sa zasmiala. Nechápala som prečo všetci berú moje tehotenstvo zle. Bola som šťastná a všetci kvôli môjmu brušku plakali. „Rea to nie je vtipné. Čo si ešte stihla za 6 mesiacov? Máš vo vnútri pupkatého manžela s pivom v ruke?“ objala som ho. Vyzeral akoby bol tehotný on a nie ja. Silno som ho objala a dala mu pusu na líce. Cítila som sa ako mama ktorá utešuje svoje dieťa. Necítila som k nemu už to čo predtým. Bol pre mňa dieťa, ja som už bola mama. „Rea, môžeš mi to vysvetliť?“ po chvíli povedal a hlas sa mu už upokojil. Vzala som ho na lavičku ktorú máme na záhrade. Pomaly som sa tam s mojím veľkým bruchom doterigala a opatrne si sadla na lavičku. Harry sa na mňa ani nepozrel. V tvári mal obrovské zdesenie a strach. Chytila som mu ruku a priložila mu ju na moje brucho. „Pozri teraz kopne...“ Harry dal hneď ruku preč. Vedela som že má kopnúť. Vždy som to vedela pretože mi dve sme boli prepojené. Ja som jej čítala rozprávky a rozprávala jej o tom ako to na svete chodí a ona ma menej vyčerpávala. Ja a Mia sme boli jediné ktoré to dieťa milovali. Chodili sme spolu kupovať oblečenia a Mia mi na Vianoce kúpila krásny červený kočík. Všetko som si to pomaly chystala do svojej skrine a moje veci som vyhadzovala. „Kto je otec?“ spýtal sa ma po chvíli Harry. Neodpovedala som mu pretože som nechcela aby o tom vedel aj keď si myslím že mu to už Zayn povedal. Nie že som tehotná ale o znásilnení. „Rea, odpovedz mi.“ odpovedala som mu asi po desiatich minútach dlhého ticha. „Vravel ti Zayn o Tomovi?“ pomykal hlavu že nie. „Nevieš o mojom znásilnení?“ znovu zamrzol. Pozeral sa mi do očí a ja som mala pocit že mi vidí do duše. „Ty si si  nechala dieťa ktorého otec ťa znásilnil?“ povedal pomaly a zrozumiteľne so strašnou nenávisťou v hlase. Prikývla som a odvrátila od neho zrak. Chytil ma za obe ramená a začal so mnou triasť. „Rea! Zničíš si život! Čo si to urobila? Sto krát som ti písal a volával a buď si mi nedvíhala alebo so mnou len chvíľu rozprávala! 6 mesiacov nechápem čo medzi nami bolo a teraz, teraz...“ zasekol sa a ukázal mi na moje bruško. „..teraz zistím že si tehotná s nejakým kreténom.“ neodpovedala som a slzy sa mi nahromadili do očí. Po chvíli znova povedal. „Ja som si myslel že ti vadím. Kvôli tomu ako som tu bol naposledy. Chovala si sa ku mne odmerane a hrubo. 6 mesiacov ledva spávam čo stále myslím na to čo s tebou je. 6 mesiacov chcem od Mii tvoju adresu a dala mi ju až včera. Rea, som z teba zmätený. Nechápem čo robíš, toto je životná chyba Rea a ty to dobre vieš.“ pozeral som mimo. Chytil mi bradu a otočil hlavou aby som sa pozrela naňho. „Vieš to...“ chytila som mu ruku a znova ju pevne stlačila. Pozrela som sa mu do očí a povedala. „Nie Harry, nie je to chyba. Som šťastná, tak strašne šťastná že to neviem ani opísať. Ja to všetko zvládnem a Mia mi pomôže. Ver mi...“  chvíľu som sa naňho len tak pozerala a potom som ho znovu objala. Vedela som že ho milujem aj keď iným spôsobom. Že to možno všetko raz pochopí a všetko skončí dobre. Ja som nič viac nepotrebovala. Mala som tu neho aj Miu. „Ja už musím ísť..“ povedal Harry a postavil sa. Postavila som sa aj ja a šla ho odprevadiť k bráne. Keď sme už stáli pri nej povedal: „Ja si to len všetko musím nechať prejsť hlavou a potom neviem čo spravím.“ objal ma a odišiel. Nastúpil do taxíka a ešte som mu zamávala. Bolo divné že hneď odišiel ale ani sa mu nečudujem. Moje tehotenstvo brali všetci veľmi vážne. Mama mi síce pomáhala ale to kvôli mne a nie kvôli Mii. Ona ju nenávidela pretože ju brala ako človeka stvoreného z nenávisti ale vedela že ja na ňu nedám dopustiť. Hovorila na ňu rôzne nadávky ako fagan alebo spratok ale ja som jej za to vždy vynadala. To dieťa bolo moje a nie jej. Ja som sa rozhodla takto žiť a ona mi do toho nemá čo hovoriť. Prišla som dovnútra a urobila si večeru. Keď som jedla zapípala mi v izbe SMS. Pomaly som prišla do izby a našla mobil ktorý bol hodený na posteli. Bola od Harryho: -Ja som si myslel že dnešok skončí úplne inak.-  -Všetko ešte bude super ;)- odpísala som a mobil hodila znovu na posteľ. Dojedla som svoju večeru a chystala sa do sprchy no v tom mi mama zakričala „Rea choď odniesť dedkovi večeru.“ vzala som teda malý tanierik a nabrala dedovi špagety. Keď som pozerala na tie schody až mi prišlo zle pretože s mojím obrovským bruchom som nenávidela chodiť po schodoch. Asi 5 minút mi trval kým som sa dotrepala hore no nakoniec som to v pohode zvládla. Položila som dedkovi špagety na kuchynskú linku a šla späť dole. Pomaly som dávala schod za schodom no zrazu sa mi zatočila hlava. Padala som dopredu a ani neviem ako som sa dostala úplne dole. Videla som len rozmazanú dlážku a cítila neskutočnú bolesť. Ale úplne všade. Nedokázala som povedať ani slovo. Je snáď toto smrť?