I Should've Kissed You 14.časť

„Mami? Pozri čo som nakreslil.“ nahla som sa nad môjho malého synčeka a pohladkala ho po hlave. Nakreslil obrázok mňa a jeho a za nami stála obrovská čierna postava s nožom. Keď som sa otočila videla som ho naozaj. Nahol sa nado mňa a chcel ma zabiť....

„Nie!!“ vykríkla som a vystrela sa z postele. „Rea? Čo sa deje?“ spýtala sa ma Dominika ktorá spala vedľa mňa. „Ja, ja som mala hrozný sen..“ objala ma a povedala „Neboj sa, nič to nie je. Určite nie si tehotná, podľa mňa si len v šoku po tom a možno tvoje telo na to nedokázalo zareagovať. Ale určite nie si tehotná. Ale pre istotu skoč gynekológovi aby si nemala nejaký šok.“ vedela som že čo hovorí nie je pravda ale snažila som sa tom veriť.

Ubehol týždeň a ja som sa u gynekológa ani neukázala. Možno som sa bála alebo si nechcela priznať pravdu že som tehotná. Pravidelne som zvraciavala a nemala chuť do jedla. Moja mama sa čudovala čo mi je ale myslela si že je to črevná chrípka. Nepovedala som jej o tom ani pol slova. Bála som sa jej reakcia, čo mi povie alebo ma možno vyhodí z domu. No nakoniec ma presvedčila Mia. Šla spolu so mnou a chcela vedieť odpoveď. Ani som nešla kvôli sebe ale kvôli tomu aby to vedela Mia. Objednala ma k svojmu gynekológovi. Bála som sa ako nikdy. Celá som sa triasla pretože bola ešte malá nádej. Ale dnes to budem vedieť stopercentne. Neviem čo budem robiť, ani som nad tým nerozmýšľala čo spravím. Sadla som si na kreslo a čakala. Prebehlo vyšetrenie a ja som sa celá chvela. Potom doktor povedal: „Si tehotná, ale myslím si že keď máš 17 nebudeš si to chcieť nechať.“ zamrzla som. Vedela som že som asi tehotná ale nevedela som ako teraz reagovať. No potrat by som nikdy nedovolila. Nikdy by som nedokázala zabiť malého človiečika ktorý za nič nemôže. „Nie určite si ho nezoberiem. Chcem si ho nechať.“ suverénne som povedala aj keď som ani len netušila ako to bude pokračovať ďalej. Doktor mi vypísal tehotenskú kartu, vybavil všetky formality a odišla som. Na chodbe ma čakala Mia a mne stekali vodopády sĺz. Vedela ktorá bije, vedela že je niečo zle. Nemusela som jej povedať ani slovo a ona vedela odpoveď. Toto som na nej milovala. Len som sa jej pozrela do očí  a ona vedela všetko. Boli sme najlepšie kamarátky a ona mi videa do duše. Od prvej chvíle som vedela že moja mama ma v tomto podrží ale bude to zle znášať. Otec na mňa zanevrie a bude sa za mňa hanbiť. Ale jediný človek ktorý mi v tejto chvíli dokázal pomôcť a nič mi nevyčítať bola Mia. Ona vedela celú pravdu. Objala ma a potom so mnou šla domov. Ostala u nás spať a ja som sa chystala ako to poviem mame. Chcela som jej to povedať osamote a tak Mia ostala sama v izbe a ja som šla za mamou do obývačky. Sedela sama na pohovke a pozerala televízor. Určite si všimla že odkedy som sa vrátila je so mnou niečo zle a teraz to všetko počula. Začala neskutočne plakať. Nezmocnila sa ani na jediné slovo. S nemou tvárou na mňa pozerala a plakala. Bola tu vždy pri mne ale vždy bola prísna, vždy vedela čo povedať no teraz stratila reč. Pozerala na mňa s otvorenými ústami a plakala. Chvíľu som sa na ňu pozerala a ona nakoniec prehovorila. „Vezmeš si to, nedovolím aby ti to zničilo život.“ začala som plakať aj ja. „Nie nevezmem si to, ono za to nemôže. Nemôže za to že nevzniklo z lásky ale z násilia, nemôže za to že jeho otec je hrubý a zlý. Čo ak to dieťa zmení svet? Čo ak nájde liek proti rakovine alebo bude zachraňovať ľudí v Afrike? Nedovolím ti to! Nikdy ti nedovolím aby som ho zabila. To dieťa má právo žiť tak isto ako ja alebo ty.“ mama hneď vybuchla do strašného kriku. „Dokážeš sa mu vôbec pozrieť do očí? Vieš si predstaviť že budeš maturovať a doma budeš mať ročné dieťa?“ nevnímala som ju. Brala som ju ako nepriateľa. Hovorí sa že rodičia vám chcú najlepšie ale v tomto prípade to nebola pravda. Teraz som vedela že je všetko v mojich rukách. Že musím dospieť, postaviť sa na vlastné nohy a začať žiť pre svoje dieťa.

Čo sa týka otca bolo to ťažšie, ten chcel ísť všetkých zabíjať a vyvraždiť celú rodinu ale nakoniec sa cez to preniesol. Povedala som že je to môj vlastný život. Že si môžem robiť čo chcem a je to len moja vec. 

Prešli dva týždne a začala sa škola. Nikto o ničom nevedel pretože ani nemal ako. Bola som síce v prvom mesiaci ale brucho som nemala vôbec veľké, skôr som vyzerala ako pribratá. Mia s Dominikou so mnou stále držali. Vo všetkom ma podporovali a vždy ma vedeli upokojiť. A dokonca som začala dieťa milovať a tešiť sa naňho. Vymýšľala som rôzne mená a dokonca som sa raz bola pozrieť do detského obchodu. Mama sa mi nedokázala pozrieť do očí a otec sa so mnou nerozprávala ale ako sa dá povedať ja som bola šťastná. Brala som to že budem mať ťažší život ale všetko sa dá zvládnuť. Po dvoch týždňoch som sa prihlásila na Twitter a Facebook. Dovtedy som tam bola každý deň aj niekoľko hodín ale odkedy sme odišli z Londýna ani som sa tam neukázala. Čo som našla ma prekvapilo. 300 správ na Facebooku od Harryho, nástenka plná príspevkov od neho a Twitter vyzeral tak isto. Akurát bol online keď som sa prihlásila, tak som mu napísala.