I Should've Kissed You 17.časť

Stále sa ma zmocňovala ukrutná bolesť no už som mohla kričať. Začala som kričať a vzlykať po celom dome. V tej chvíli pribehla na chodbu mama „Rea! Čo ti je?“ zvrieskla. Neodpovedala som jej pretože som to nedokázala. Dvihla mi hlavu a ja som pocítila v ústach krv. „Máš prehryznutú peru Rea a asi si sa udrela do hlavy.“ Povedala mama zatiaľ čo vzala mobil a volala sanitku. Nevnímala som dianie okolo. Po chvíli prišla sanitka a nabrala ma rovno zo studenej dlážky. Mama podo mňa len položila vankúše pretože ma nedokázala dvihnúť. „Ako sa cítite?“ spýtal sa ma doktor v sanitke zatiaľ čo ma ošetrovali. Konečne som sa zmohla aspoň na slovo. „Bolí ma hlava a brucho.“ chytila som si ho a pohladkala som ho. V mysli som si povedala -Neboj Miuška, všetko bude super. Len maminka musí byť silná.- Mama stála vedľa mňa a držala ma za ruku. „Bude v poriadku?“ stále dookola opakovala s uplakaným hlasom. „Bude, ale s plodom je to zlé. Bude musieť  predčasne porodiť pretože inak dieťa zomrie.“ keď som to počula zmocnila sa ma ešte väčšia bolesť ale vedela som že to Mia zvládne. Vedela som že je silná ako ja a že to všetko dopadne fajn. Prišli sme do nemocnice a doktori ma presunuli na iný vozík. Keď som sa otočila na ten na ktorom som ležala predtým videla som plno krvi. Srdce sa mi rozbúchalo a myslela som že umriem. -Len sa drž zlatko, drž sa. Nikto ťa tu nechcel ale ty vieš že ťa milujem za všetkých dohromady. Milujem ťa najviac na svete a nikdy nedovolím aby sa ti niečo stalo. Si moje malé zlatíčko ktoré všetko vydrží. Len sa drž...- opakovala som si v mysli. „Ideme na sál.“ povedal doktor a odtiahli ma za nejaké dvere. Nič som nevnímala pretože som tu bola len ja a Mia. Obidve sme spolu komunikovali a vedeli že musíme vydržať. Byť silné a vydržať. „Odlupuje sa placenta a začína ešte viac krvácať.“ povedal doktor druhému doktorovi a odišli niekam preč. Pozrela som sa okolo a zistila som že som naozaj na operačnej sále. Stále som si držala bruško a hladkala si ho. V tom prišla sestrička a niečo mi pichla do chrbta. „To je injekcia s ktorou nebudete nič od bruška dole cítiť ale budete pri vedomí. Nechceme vám dávať narkózu pretože by sa mohol zhoršiť stav dieťaťa.“ povedala a v tom prišli doktori. Predo mňa dali plášť a čakala som. Ani som nevedela ako čas ubieha. Bola som stále spojená s Miou a snažila sa vydržať aj za ňu. Videla som len oči doktorov a sestričiek. Všetko som to pozorne sledovala aby som vedela kedy sa mám pripraviť a kedy budem počuť konečne Miin plač. Sestrička vedela že ju sledujem a raz za čas sa na mňa pozrela a pohladkala mi ruku. Potom na mňa pozrela a rýchlo pozrela inam. Pozrela na lekára a zasa na mňa. Zneistela som a neskutočne znervóznela pretože som nevedela čo robiť. -Dúfam že je všetko v poriadku- povedala som si v mysli a videla ako sestrička niečo nesie do inej miestnosti. Bolo to celé krvavé, bola to Mia. Ale prečo neplače? Prečo nemykala nožičkami? To nie, nemôže to byť pravda. Možno len spí a je vyčerpaná. Určite sa to stáva. Začala som cítiť menšiu bolesť ale tá po chvíli prestala. Odviezli ma na izbu a prezliekli do pyžama. Skoro nič som nevnímala pretože bolesť začala keď mi prestala účinkovať injekcia. „Chcem ju vidieť, čo s ňou je?“ povedala som sestričke keď mi priniesla vodu a lieky. Pohladkala ma po hlave a po líci jej stiekla slza. „Nie...“ povedala som. Sestrička sa rozplakala a odišla preč. Po chvíli prišiel doktor so smutným pohľadom v tvári. Sadol si vedľa mňa a povedal. „Bolo to nemožné. Už keď ste prišli do nemocnice bola mŕtva.“ všetci vravia že to nie je možné ale mne sa zastavilo srdce. Neviem na ako dlho to bolo, neviem ako dlho som nevnímala ale bola som inde. Po chvíli som povedala „Chcem ju vidieť.“ stále som tomu neverila. Mia je silná. Asi po desiatich minútach prišla do izby sestrička a v ruke držala perinku. Najprv sa zastavila a chvíľku na mňa pozerala no potom prišla bližšie a položila mi ju do lona. Krásne malé ružovučké stvorenie s plnými lícami. V prvej chvíli som sa usmiala no keď som priložila ruku na jej telo prešla mnou bolesť. Jej srdce nebilo, jej hruď sa nedvíhala a jej ručičky sa ani len nepohli. Do očí mi stiekli slzy a kotúľali sa mi po lícach až som cítila ich slanú chuť v ústach. Malé nevinné stvorenie ktoré bolo mojou dcérou sa ani len nepohlo. Mlčky a bez náznaku života ležala v mojom lone akoby spala. Jej očká boli zatvorené a krásne pery ktoré mali presný tvar ako moje boli ako skamenené. Chytila som jej malú dlaň a pohladila ju. „Ahoj Miuška. Ja som tvoja mama, tá ktorá ťa vždy bude ľúbiť bez ohľadu na to či tu si alebo nie. Vždy budeš to malé stvorenie ktoré ležalo pod mojím srdcom 7 mesiacov a bolo mojím zmyslom života. Vždy budeš mojou najväčšou  a jedinou láskou. Ty tu som mnou stále budeš však? Aj keď mi teraz nezaplačeš ani na chvíľočku. My dve tu budeme stále spolu jedna pre druhú. Sľúb mi že ma budeš ochraňovať anjelik. Si tak krásna že si ani nezaslúžiš chodiť medzi nami. Ty patríš do neba a viem že na svoju maminku nikdy nezabudneš a budeš s ňou do konca života. A ja ti sľúbim že sa za chvíľu stretneme. Ľúbim ťa zlatko, nevieš si predstaviť ako a budem ťa milovať navždy.“ pobozkala som ju na jej studené detské čelíčko a pozerala na jej spokojný výraz v tvári. „Zbohom.“ povedala som a podala môj najväčší poklad sestričke do ruky.